Bicyklom zo Slovenska do Afriky

Autor: Marek Polešenský | 28.8.2012 o 1:28 | (upravené 28.8.2012 o 2:27) Karma článku: 13,47 | Prečítané:  4333x

Špekulácie čo s tohtoročným letom sa dostali až do tak šialenej podoby, že oprašujem starý nápad dať nejakú tú diaľkovú cestu bikom. S minimálnou predstavou ale veľkým nadšením skúšam teda vybaviť nejaké voľno v robote. Na druhý krát ale s dobrým povzbudením od vedenia dostávam podpísané 3 týždne neplateného voľna čo v kombinácií s dvoma týždňami dovolenky predstavuje čas, ktorý pri troche šťastia by na trip naprieč európou mohol stačiť. Po výplate kompletizujem výbavu a najhlavnejśiu časť - bicykel kupujem týždeň pred odchodom takže na nejaký tréning a odkúšanie zostavy už nemám žiadny čas. Je sobota 30. júna ráno, zapichujem slovenskú vlajku medzi batožinu a vyrážam s plne nabaleným bicyklom od Auparku smer Viedeň.

Spanielsko

 

Rakúsko

Rakusko

Tento dátum vznikol iba rýchlym pohľadom  na predpoveď počasia pre najbližšie dni, takže len dúfam, či  som nič nezabudol alebo nepodcenil. Optimizmus s pribudnutými  pár kilometrami pomaly dosahuje nulovú hranicu. Chrbát sa začína  ozývať, takže prelievam flašky s vodou do cykloflašiek. Cyklotrasa  ako taká je fajn. Nachádzam tu dokonca odpočivadlo s lehátkami,  pumpou a náradím. Ale vhodná je skôr na rodinný výlet ako  diaľkovú cyklistiku, takže pokračujem po hlavnej ceste. Po menšom  blúdení vo Viedni zastavujem u nejakého Turka s internetovou  búdkou a pozerám kadial vlastne pokračuje cyklotrasa Eurovelo  9,  po ktorej plánujem pokračovať. Pokračujem teda smer Vienner  Neustadt. Na konci Viedne smer Biedermannsdorf zastavujem znova  doplniť nejaké tekutiny. Spoznávam tu čašníka Reného, ktorý  po tom, čo sa dozvedá cieľ trasy,  prispieva mi na cestu jedným  Radlerom zadarmo. Tu je jasné, že Radler bude oficiálny drink  tohto tripu :) Vzhľadom na pokročilú hodinu, ukončujem na dnes  boj s kilometrami a rozkladám táborisko pri jazere v dedine Laxenburg.  Zobúdza ma početné množstvo psíčkarov, ale aj tak sa zobúdzam  lepšie vyspatý ako včera. Po menšom servise kolesa pokračujem  naVienner Neustad, kde zase  cyklocesta sa nejako podivne klukatí takže volím hlavnu cestu.  Pred Neunkirchen dávam znova servis kolesa a zisťujem, že z troch  duší už len jedna ostala bez  dier. Na začiatku dediny stojim na pumpe a pumpára môj bicykel  a cieľová destinácia natoľko zaujala, že dostávam sponzorsky ďalšieho Radlera. Pofotí  si ma, s úsmevom sa lúčime a ja pokračujem ďalej. Ako tak pozerám  do iPhona,  ostava mi 1% baterky a zázračná solárna nabíjačka  akosi nechce spolupracovať. Stihol som vyčítať smer Semmering.  No paráda. Myslel som,  že prudkým stúpaniam sa na dnes vyhnem,  keďže nohy akosi prestávajú ťahať už aj pri malom kopčeku.  Po ceste stojím v dedinskej krčmičke, kde si dávam nejaký "snitzel",  ako inak Radlera :) a pchám zároveň do zástrčky iPhona. Po  dobrej večeri sa teda premáham do posledných 11km na dnes s pekným  prevýšením. Nejakým zázrakom a s jazykom po kolená ho zdolávam a teraz prichádza otázka, kde prespať. Obzerám sa po nejakej lúčke, ale viditeľnosť je  už dosť slabá, takže skúšam štastie v uličke s hotelmi. A  podarilo sa. Hneď v prvom penzióne mi ponúkajú najprv miesto  v záhrade. Následne prichádza za mnou pani domáca s ponukou  na prespatie v izbe zadarmo. Budím sa  totálne v bezvládnom stave  a ešte aj k vstaniu si musím dopomáhať. Dnes to vyzerá biedne, takže po rozlúčke s domácimi osedlávam znova bike a zisťujem, že už vlastne nevládzem šlapať ani dole kopcom. Dve dediny  pod Semmeringom zastavujem vo Forstingeri, keďže po pár defektoch  mi je jasné načo je dobrá velká pumpa s tlakomerom. Okrem toho, že s malou je takmer nemožné dosiahnúť požadovaný tlak 8  barov, najväčším problémom ostáva, že pri fúkaní sa pomaly  nasekne okolie ventila a takto som prišiel už o dve z troch duší.  Dokupujem teda aj tie a pokačujem ďalej. Chuť na Radlera ma núti  zastať v ďalšej dedine, kde za mnou pribieha chlapík od stavby  s flašou piva ako darček a mapou v ruke. Od pôvodného plánu  ísť cez Graz a Maribor meníme trasu na Judenburg, Klagenfurt,  Villach. Výhodu neviem,  ale mal by som skôr doraziť do Talianska, takže aspoň niečo. Trasa ide prevažne dole kopcom, takže kilometre  ubiehajú o kúsok jednoduchšie ako včera, ale cítim,  že už ani  dopovanie Radlermi nepomáha. Pár dediniek ďalej zbadám billboard  "Intersport - for the winners". OK, tam snáď nájdu pre mňa niečo,  čo ma aspoň trochu postaví na nohy a pomôže zvíťaziť nad  kilometrami. Beriem pár sáčkov "ionťáku"  a jedným hltom dávam  skoro celú flašu. Čuduj sa svet, buď sa v tom momente otočil  vietor,  alebo tento zázrak fakt funguje. Na rovinkách to rozmakávam  miestami aj okolo 30-tky a maximum na dnes je 51,5 (dole kopcom:)  Prichádzam do dnešneho checkpointu Bruck and Mur, kde som zlákaný  vôňou pizze, takže tu dávam aj prestávku na neskorý obed. Chlapík  od obsluhy vyzerá ako originál Talian, ale nakoniec z neho vylieza  že je zo Saudskej Arábie, ale aspoň mi dáva obedové menu aj  o piatej večer a pizza fakt stála za to. Najedený pokračujem  smer Judenburg. Pár krát mi ľudia ukazujú zlý smer, ale našťastie  to ešte kontrolujem priebežne cez navigáciu,  takže obchádzka  je tak cca 2 km. Trasa je naozaj perfektná. Všade kľud, príroda  a zrazu sa objavuje búdka s pivom. Paráda. Zase sa mi pred očami  objavil orosený Radler, takže dávam odbočku. Veselá obsluha  ma spovedá a vyzerá, že ich riadne zaujal ciel mojej cesty. Pri  odchode sa ponúkajú, že mi naplnia flaše, čo aj rád využívam,  keďže voda je nedostatkový tovar tohto tripu a dostávam aj balíček  s jedlom na cestu. Kúsok od Judenburgu sa už poriadne stmieva  a vyzerá to aj na búrku. Dostávam tip na neďaleký camp, takže začínam sa obhliadať  po mieste, kde prespím. Nasledujem teda tabule s vyznačeným campom  v dedine Fishing, kde mi cez zvonček oznamujú že je zatvorené.  Pokračujem teda kilometer ďalej do dedinky Weisskirchen, kde v  dvoch penziónoch ma odrádza cena, ale čím viac sa začína blýskať,  tým sa aj moja hranica dať nejaké to euro navyše,  zvyšuje.  Skúšam ešte zjednávať v malom rodinnom penzióne, kde sme si  tlapli pri sume 30 euro a ja po 3 dňoch na cestách konečne dávam  moju znecitlivenú zadnicu do horúcej vane. Budík dávam na deviatu, kedy by ma mali čakať raňajky. Z tejto postele sa mi ale fakt  zle vylieza, takže prvú žemlu natieram až o pol desiatej. Po  naštudovaní mapy svižne skáčem do pedálov a mierim smer Obdach.  Ako cielovú destináciu volím Klagenfurt. Trasa ubieha rýchlo  zachvíľu mám na tacháči ubehnutých prvých 50 km. Cestou chytám  menšiu búrku a búrkový mrak mi je v pätách v podstate celú  cestu. Pred dedinou Griffen ma čaká nepríjemný stupák kde pár  kilometerov tlačím bike pešo, keďže prevody sú tu dosť tažke,  čo sa ukazuje ako hlavná nevýhoda tohto biku. Našťastie stratený  čas dobieham na peknom klesáku a s dobrým supportom vetra dorážam  do Volkermarkt, kde dávam niečo pod zub. Do Klagenfurtu ostáva  26 km. Príliš sa mi už nechce, ale škoda nevyužiť priaznivý vietor,  takže sa prekonávam a pokračujem v jazde. Dorážam pred zotmením,  takže s "obkukávaním"  mesta sa moc nezdržiavam a mierim k jazeru Worthersee na západ od mesta.  Za kemp tu však pýtajú 21 euro, takže odmietam peknú slečnu  za pultom a stan rozkladám nadivoko v parku pri vode. Vyspal som  sa dosť na figu, keďže sa ku mne nasáčkovala vytrvalá veverička  lúskajúca celú noc liesku vedľa mňa. Čo ma aspoň trochu štartuje  do nového dňa je vzdialenosť asi 60 km na taliansku hranicu. Šliapem  teda o dušu smer Villach,  ktorý je už len na skok od hraníc.


Taliansko

Taliansko

Pár foto na hraniciach  a pokračujem k prvej talianskej dedine - Tarvisio, kde ako inak  parkujem v prvej pizzérke na ochutnávku miestnej pizze. Na terase  sedí vedľa milá dvojica a po pár minútach rozpoznávam niekoľko  českých slov, tak sa dávame do reči. Zisťujem, že ich návšteve  tejto pizzérky predchádzala nevydarená cesta domov a zabavené  auto kvôli chybe v papieroch. Aj napriek tomu sa s nimi velmi príjemne  debatuje. Najedený a vyrozprávaný špekulujem čo ďalej. Mám  ponuku ostať u nich na hoteli, ale viem, že najlepšie kilometre  sa naháňajú pred zotmením, takže skúšam ešte čo to dá a  oplatilo sa. Trasa nádherná a plná  dlhých klesaní, tunelov, výhladu na kopce, potoky no proste paráda.  Silno uvažujem došlapať do Udine, ale dosť rýchlo sa stmieva,  takže neriskujem radšej a hľadám miesto, kde sa zložiť. Šípky  ma navádzajú na kemp, ale cena za noc je zasa nie  podľa  mojich predstáv, takže stan rozkladám pri horskej rieke vedľa  dediny Gemona a oplatilo sa. Ráno po otvorení stanu ma čaká  parádný pohľad na vysoké hory a tyrkysovo modrú rieku. Bez  nejakého zbytočného zdržiavania balím a štartujem. Po pár  metroch vidím tabuľu Venice 150km.  Svalovica sa tvári síce,  že je už na ústupe, takže za pokus by to stálo. Pred Udine odbáčam  smer Pordenone kde ma hlad núti nájsť niečo do žalúdka. Dostávam  tip na pizzérku stojacú kúsok odo mňa. Vyzerá dosť na úrovni,  takže zamykám bike a nesmelo kráčam dnu. Obsluhu hneď od príchodu  zaujíma môj dopravný prostriedok a plán cesty. Po objednaní  pizze na moje veľké prekvapenie  prichádza za mnou čašník, že mi chcú na účet podniku dať  nejaký drik. Nech to vyzerá akokoľvek okrem Radlera mi najlepšie  na tomto tripe padne čistá voda, takže pýtam tú. Pizza nemá  chybu a je fakt super. Po dojedení mi na osvieženie dávaju pár  kúskov dyne a prekvapko dňa, keď mi pri vypýtani účtu vraví,  že stačí, keď zaplatím polovicu a ešte mi k tomu dali na cestu  Fantu a Colu. Ďalej pokračujem smer Trevisio, ktorý je len na  skok od Benátok. Časovo to vyzerá OK a motivácia došliapať  čo najrýchlejšie prvý krát bicyklom k moru je naozaj veľka,  takže šliapem čo to dá, sledujúc len ubiehajúce kilometre. Do  Benátok dorážam tesne pred zotmením, takže hneď hľadám aj  miesto na prespatie a aj sa ocitám v neďalekom kempe, kde mi ponúkajú  miesto zadarmo ak stihnem odísť pred ôsmou ráno, keď sa strieda  služba. Utekám ešte rýchlo niečo zjesť a po návrate zisťujem,  že hneď vedľa sa rozbehla nejaká veľká technoparty. Únava  ma však láme aj napriek tomu, takže zaspať sa mi podarilo.  Ráno bolo dôležité  rýchlo zmiznúť,  aby si ma nový človek na vrátnici nevšimol. Po opustení kempu mierim smer Benátky  pozrieť narýchlo, ako to tam vyzerá a potom pedálujem smer Mantova.  V mestečku Monselice ma chytajú prvé kvapky dažďa, takže nahadzujem  pláštenky na batožinu a pokračujem. Dážď je stále silnejší  a jazda po úzkej ceste plnej náklaďakov sa stáva čím ďalej  nebezpečnejšia. Obzerám  sa teda po nejakom mieste na prespatie. Ale 40 euro za noc sa mi však  aj napriek tomu, že som už na totalku premočený zdá celkom dosť,  takže pýtam tip na niečo lacnejšie. Rovno 2-krát po sebe mi odporúčajú  hostel v mestečku Montagnana vzdialenom asi 25km presne mojim smerom  takže pedálujem čo to dá dúfajúc, že ma niečo nezrazí. Špinavý a  premočený po hodine šliapania dorážam na miesto, kde za 21 euro  dostávam komfortnú veľkú izbu perfektnú na presušenie výstroje.  Ďalšie 3 dni sa sústredím hlavne na čo najrýchlejší presun  do Janova, kde plánujem dať nohám aspoň jeden deň bez šlapania.  Moje miesta na prenocovanie  sú kemp Cremona a hotel Corona vo Voghere. Deň zaujímavý na  zážitky je práve ten,  kedy opúšťam Vogheru a viem že do večera  musím prekročiť tabuľu Genova. Ráno zostáva predo mnou 100  km, takže sa moc nezdržujem a makám nadávajúc na silný protivietor.  V stupáku 30km pred Janovom obieham chlapíka menom Fritz so psom  Kirou,  tlačiaceho bicykel s pripevnenou káričkou a množstvom  batožiny. Zisťujem, že takto ťahá 3 týždne z Berlína. Smer  máme rovnaký takže spomaľujem tempo a vymieňame zážitky z  cesty. Naša zostava púta značnú pozornosť, takže celá nasledovná  cesta má veselú atmosféru. Po peknom klesáku sa konečne ocitáme  v Janove a hneď volám Linde, že sme už tu. Stretko dohadujeme  na vlakovej stanici vzdialenej asi 8 km. V meste trochu blúdime,  takže aj napriek vytrubovaniu áut volíme hlavný obchvat mesta.  Po stretnutí s Lindou pokračujeme všetci do neďalekej pizzérky,  kde sedíme až do neskorého večera. S výbornou náladou zaspávame  až o štvrtej ráno. Ďalší deň prebieha totálne relaxačne.  Po prehliadke mesta nahadzujeme plavky a skúšame, či je miestna  voda naozaj tak mokrá a slaná, ako sa hovorilo. Deň bez pedálovania  padne naozaj dobre a o to ťažšie sa na druhý deň vstáva z  perín. Trvá pekných pár hodín, kým je batožina priviazaná  a my ready na odštartovanie. Pomalým tempom mierime smer Francúzko  a vzhľadom na pokročilú hodinu hľadáme miesto, kde rozložíme  spacáky. Neďaleko Savony nachadzame zavretú pláž s velkým  slnečníkom, takže výborné miesto na prenocovanie. Ráno už každý  ideme svojim smerom, kedže Fritz pokračuje do Livorna a ja smer  francúzska hranica. Cesta ako tak ubieha,  občas sa darí trafiť  cyklocestu a obisť tak nepríjemné stupáky.

Francúzsko

Francuzsko

Večer dorážam do prvého francúzskeho  mesta - Menton,  kde dostávam prvú serióznu ponuku na rande od  miestnej dievčiny. Pre nedostatok času však zdvorilo odmietam  a držím si bezpečnostný odstup, vzhľadom na už značne prepotenú  košelu. Tento kraj nie je z tých najlacnejšich, takže môj  (už  aj tak biedny budget) šetrím prespaním na najbližšej pláži.  Ráno sa budím s pekným výhľadom na Monako a s minimalnou dávkou  energie do dnešného dňa. Dnes to aj vďaka pekným stupákom  vyzerá na biedny prirastok na tachometri. Chvíľku teda dávam  pauzu v slávnom Monte Carlo,  kde sa vraj radi člnkujú aj chlapíci  od finančných skupín. Nikde som ich však nestretol, takže karimatku budem  musieť dnes zhodiť inde. Kúsok ďalej sa ku mne pripája ďalší  nie menej šialený týpek cestujúci z Grécka do Londýna pozrieť  si tohtoročné olympijske hry. Kilometre pribúdajú naozaj pomaly  a vietor nás miestami spomaľuje na rýchlosť chôdze.  Horko ťažko  sa dostavame aspoň do Cannes, kde zastavujeme na Kebab. Viac ako  samotný kebab nás skôr zaujíma pripojenie na net. Keďže predpokladaný cieľ cesty už vyzerá reálnejšie a SMSka ohlásila výplatu na účte, kupujem narýchlo letenky na spiatočnú cestu domov z Marakéšu. Nocľah rozkladáme  na konci mesta v parku. Cestou pozorujeme množstvo partičiek na  pláži a niektorí z nich disponujú aj slušným ozvučením.  Stále viac a viac mám chuť odkloniť sa od pobrežia. Množstvo  snobov, ceny niekoľkonásobne prevyšujúce rozpočet na trip a  spleť uličiek, pri ktorých sa človek dokopy nikam za deň nepohne,  fakt nie sú vhodné na diaľkovú cyklistiku, pokiaľ človek fakt  nemá kopec času a trpezlivosti. Za mestečkom Sant Rafael konečne  odkláňame mimo pobrežia. Už pár km ďalej je cítiť rozdiel.  Snažíme sa dobehnúť stratené kilometre a boj s nimi končíme  v dedinke Flassans, kde nás hudba priláka na miestnu zábavu plnú  priateľských a milých ľudí. Cielom ďalšieho dňa je mesto  Aix En Provence. Asi 30 km pred ním dávame pauzu v miestnom McDonalde.  Ten doporučujem hlavne ako spoľahlivý zdroj bezplatného internetu.  Tu stretávame trojicu Chorvátov smerujúcich našim smerom, takže  po krátkej pauze opúšťame toto miesto v 5-člennej zostave.  Aj napriek silnému protivetru je nálada super a po krátkej návšteve  vínárne sa ešte viac stupňuje. Do ciela dorážame podvečer  a pôvodný plán dať aspoň 40 km viac padá po prehliadke centra.  Pred obchodom s potravinami sa nám prihovára mladá sympatická  Mexičanka, takže naša partia je aspoň na chvíľu doplnená o  ženskú zložku. Večer ešte pripíjame predraženým pivom a  poberáme sa hľadať miesto na prespatie. Čo je úplne neuveriteľné,  v strede tohto mesta stretávam letušku z nášho januárového  tripu na Canarii. Po odšliapaní asi 2km strmého stupáku nachádzame  parádny parčík, kde zhadzujeme veci a rozkladáme nocľah. Samotný  park vyzeral až príliž dobre a cca o 4. ráno sme aj zistili prečo  je tomu tak. Zhruba o tomto čase sa spustilo zavlažovanie trávnika,  ktoré ako naschvál začalo striekať presne našim smerom. Ja  som našťastie spal v stane, takže väčšina vecí ostala ako  tak suchá, ale po otvorení stanu dostávam budíček vo forme prúdu  vody rovno do tváre, takže moji parťáci dostávajú pravú lekciu  slovenských vulgarizmov :) Až do rána sa teda klepem od zimy v mokrých veciach a mokrom spacáku. Ráno sa ako inak začína  hromadným presúšaním výstroje, čo spôsobuje značné spomalenie.  Toto mesto je pre nás všetkých križovatkou, kde sa naše cesty  odpájajú a ja znova len so svojim bicyklom pokračujem smer Montepelier.  Ako to už býva dobrým zvykom, samému kilometre ubiehajú podstatne  rýchlejšie. Podarilo sa mi nájsť skratku, pomocou ktorej obchádzam  Nimes a s príchodom noci dorážam na úroveň Montepeliera. Veľa  ciest je tu so zákazom pre bicykle, takže obchádzam mesto oblukom.  Vzhľadom na pokročilú hodinu, potrebu toalety a oprania vecí  skúšam vytiahnúť info o cenách v miestnych kempoch. Hneď v  prvom na mňa černoško za pokladňou vybaluje sumu 27 euro a to  vraj so zľavou lebo nejde elektrika. Nuž ani spanie pod stanom  tu nie je veľmi lacnou zaležitosťou. Skúšam teda ďalší camp o  kúsok ďalej. Skupinka ľudí v strednom veku tvrdí, že sa jedná  o súkromný camp, vraj pre učitelov. Môj bicykel ich však zaujal  natoľko, že začínajú zjednávať, koľko som ochotný dať za  malé miesto pri plote. Končíme pri sume 10 euro, takže túto  sumu vyťahujem z kapsičky a podávam s nádejou, že nocľah mám  poriešený. Nato však prichádzajú za mnou s úplne absurdnou  požiadavkou, aby som u nich odložil môj pas, s čim samozrejme  v žiadnom prípade nemôžem súhlasiť. Chlapík, ktorému som  pred chvíľou podal peniaze, začína  byť agresívny a mne neostáva nič iné len opustiť tento priestor.  Žiaľ,  pri požiadavke aby mi vrátil peniaze začina útočiť na  mňa a môj bicykel a keďže nepoznám tak dobre miestne pomery  a ani reč,  vzdávam to bez bitky a odchadzam bez ubytka a aj bez  10-tich eur. Musím uznať, že tento incident ma len utvrdil v názore  na túto krajinu a ľudí, ktorí tu žiju. Na hodinkách svieti  polnoc a ja ťahám ďalšich 20 km v snahe nájsť miesto na prespanie.  Vzhľadom na únavu a pokročilú hodinu toto blúdenie ukončujem  a rozkladám stan na poli s hroznom, ktorého je tu všade dosť.  Ďalší deň bojujem s kilometrami s úmyslom čo najrýchlejšie  prekročiť hranicu, takže viac menej takmer nonstop šliapem smer  Perpignan. Ešte 10 km pred ním mi ponúkajú za 10 euro miesto v kempe,  takže tu sa skladám a pred spaním stíham oprať aspoň  pár tričiek. Španielska hranica už je na skok, takže ráno sa  veľmi nezdržiavam a pedálujem ďalej.

Španielsko

Spanielsko

Po prejdení menšieho stupáku sa ocitám konečne na španielskej hranici.  Kúsok za ňou stretávam  dvojicu slovenských kamionistov, takže zastavujem na kus reči  a trocha piva. Dnes by som sa chcel pred zotmením dostať minimálne  do Girony, čo sa mi nakoniec aj podarilo. Večer ukončujem v miestnom  podniku s internetom, kde s domácimi keciame aj po záverečnej.  O tejto hodine už nie je veľmi na výber, takže nocľah sa vyberám  hľadať na gironské letisko. Po biednom spánku vyrážam v neobvykle  skorej hodine, čo nakoniec ani nie je na škodu, aj keď únavu je  dnes cítiť fakt poriadne. Pár desiatok km ďalej teda naťahujem  sieť hneď vedľa pláže a dávam obednú siestu. Pomohlo! Ťahanie  ide podstatne lepšie. Pár  dediniek pred Barcelonou, pri blúdení popri pláži, stretávam  dvojicu Čechov a práve tejto dvojici by som udelil prvé miesto  za najprekvapenejší výraz tváre po tom, čo ma zbadali. Toto  milé stretko naozaj potešilo a povzbudený pedálujem smer Barcelona,  ktorú už vidím v diaľke. Mesto je naozaj vcelku jedinečné s  príjemnou atmosférou. Až prekvapivé množstvo ľudí sa tu venuje  športovaniu a cyklocestičky sú všade. Vyťahujem navigáciu  a zisťujem že k lacným hostelom sa musím vrátiť pár km späť  do časti Badalona. Nachádzam tu zaujímavý hostel plný mladých  ľudí, takže ideálne miesto na spoznávanie ďalších cestovateľov.  Žiaľ, pekná blondínka za pultom ma príliš nepotešila a dáva mi  tip na ďalší hostel, ktorý je tiež plný. Vraciam sa teda do  prvého hostela, kde mi aspoň dávajú pristup na wifi. Po pár  telefonátoch s rovnakou odpoveďou môj kredit dosahuje nulovú  hranicu. Na stránke hostelbookers.com nachádzam v akcii poslednú  1 postel v hostelíku s názvom MrBrucks Bed and Coffee za 18 eur.  Rýchlo teda bookujem a po potvrdení rezervácie pedálujem smer  centrum. Hostelík je v starej bytovke v centre mesta, ale za to slušne  zariadený s príjemnou domácou. Na druhý deň pri vychádzaní  z mesta nachádzam neprijatý hovor od môjho kámoša Fritza, takže  je jasné, že už dorazil do Barcelony. Stretko dávame pri World  Trade centre blízko prístavu. Tu mám dilemu, či ostať jeden  deň a dať oddych, ale času je už naozaj málo, takže radšej  pedálujem ďalej. Pol dňa zúfalo blúdime, len aby sme našli  výjazd smer Tarragona. Hlavný ťah je tu totiž prerobený na  cestu pre motorové vozidlá, takže pre bicykle - a v našej zostave  nevhodná. Pri tomto pokuse sme sa pohli len o minimum mimo mesto,  takže moja časová strata je už dosť značná. Zastavujeme teda  v supermarkete kúpiť nejaké pivá na rozlúčku a skladáme veci  na neďalekej pláži. Ráno už každý ideme vlastným tempom  a ja začínam boj s časom. Cesta, ktorej sa potrebujem držať  je N340. Táto by ma mala doviesť až k Gibraltaru. Cestou prvý  krát zastavujem v populárnom Decathlone, čo je sieť obchodov  so športovými potrebami,  kde sa dá kúpiť takmer všetko. Moje  investície tu smerujú do bočného stojanu a imidžového zvončeka,  takže môžem konečne zdraviť slečny vysedávajúce popri ceste.  Nohy už akosi každým kilometrom  prestávajú spolupracovať. Od Janova ťahám bez prestávky, takže  niet sa čomu čudovať. Ale vzhľadom na to, že potrebujem s poriadnym  predstihom prisť do Agecirasu,  kde mám booknutý trajekt do Tangeru, ťahám čo to dá. Túto noc trávim na peknej kamenistej pláži  neďaleko Tarragony. Ďalší  deň mám doslova šťastie na defekty. Jeden chytám dole kopcom  v slušnej rýchlosti, takže len zázrak, že bicykel ostal pod kontrolou.  Čas vyskúšať nové tenšie Michelliny. Noc trávim v hosteli  pre kamionistov blízko cesty niekde 100 km pred Valenciou. Ďalší deň trávim ako inak pedálovaním smer  Valencia. Cesta prebieha  viac menej v pohode, aj keď únava a horúčavy mi moc na optimizme  nepridávajú. V McDonalde kúsok pred Valenciou bookujem hostel  za 15 euro aj s raňajkami. Do mesta tu vedie pekná cyklocestička  plná športovcov. Dokonca časť cesty mám sprievod miestnych  cyklo profíkov. V centre mesta nachádzam klasický hostel pre  mladých batôžkárov. Klasicky u takýchto miest najväčšiu  hustotu ľudí možno pozorovať v miestnosti s počítačmi a internetom  :) Po checkine a uložení môjho biku do "luggage room" pokračujem na 4. poschodie tohto moderného ubytovacieho priestoru pripomínajúceho  študentský internát. Po otvorení ma v izbe čakajú 2 baby zo  Slovinska., 3-krát teda nechápavo kontrolujem dvere a papier z recepcie.  Vyzerá to OK takže štartujeme debatu. Dozvedám sa, že niekde  za Barcelonou ma vraj videli z auta, takže je to vcelku zaujímavá  náhoda. Diskusiu presúvame na terasu a ja konečne dávam večeru.  Na hodinkách čoskoro svieti polnoc, takže ja nastavujem horizontálnu  polohu na vrchu poschodovej postele a baby pokračujú na nejakú  párty do mesta. Spánok pri horúčavách ako sú tu, je aj pri  únave dosť slabý. Na raňajky samozejme zaspávam a checkout  stíham tiež len tak-tak. Ďalší cieľ je mestečko Ontinyent,  kde mám momentálne kolegyňu na služobke. Trasa je cca 70 km,  ale vzhľadom na neskorý budíček mám šancu prísť najskôr  večer a deadline 19:00 dokedy tu mám šancu niekoho zastihnúť,  na dnes nehrozí. Veľmi nerád, ale prvý krát používam na časť  tejto cesty vlak. Vyzerá to najskôr celé nádejne, avšak za mestom  Xativa zrazu všetci vystupujú a po pár minútach sa na tabuliach  objavuje smer Valencia a vlak začína ísť naspäť. Vystupujem  teda na najbližšej zastávke a pokračujem bicyklom. Terén je  tu  dosť kopcovitý, takže volím najjednoduchšiu cestu  a tou je diaľnica aj s tunelom. Do Ontinyentu dorážam už  s minimom síl, ale podarilo sa. Čaká ma tu skutočne  úžasné privítanie  miestnych a večer aj s mojou kolegyňou dávame ochutnávku tradičných jedál, takže  skúšam špeciality ako napríklad byvolie mäso alebo hovädzie  na viacero spôsobov. S otázkou, kde prespať dostávam do rúk kľuče  od  luxusného bytu, takže oddýchnutý už naberám novú motiváciu  dokončiť tento trip. Výrážam  dosť neskoro, ale s dobrou  podporou šliapem  podstatne lepšie ako minulé dni, takže  dnes dávam aspoň cca 90 km. Ubytko nachádzam pri mestečku Jumilla.  Ráno pár krát posúvam budík, takže vyštartovať skôr sa mi  zasa nepodarilo, ale už z okna vidím silný vietor presne mojim  smerom, takže osedlávam môj ťažko ovešaný bike a štartujem  prvé dnešné kilometre. Chvíľku to ide super, ale potom  sa vietor otáča a som zasa na tom istom. Na tabuliach sa už objavuje  Granada, čo je môj ďalší checkpoint, takže pokračujem týmto  smerom. Po tieto dni už sucho a teplo cítiť poriadne, čo  je spôsobené na jednej strane vzďalovaním sa od pobrežia,  ale aj posúvaním  sa viac a viac na juh. Čas zasa rýchlo ubieha a slnko už naberá  oranžovú farbu, takže najvyšší čas nájsť vhodné miesto  na nocľah. Hostel tu síce nie je žiadny, ale v reštaurácii pred  El Moral mi ponúkajú miesto na postavenie stanu vzadu za reštikou.  Z vďaky teda míňam ušetrené peniaze na večeru práve tu. Ďalší  deň sa až tak výrazne nepohýňam. Večer hľadám nejaké miesto  na prespatie, ale ceny nič moc, takže ubieham navyše asi 30 km,  kým sa mi podarí cenu stiahnúť aspoň na 20 euro. Okolo obeda  na druhý deň opúštam mestečko s názvom Baza. Už som na úrovni  diaľnice, čo je jediná schopná cesta do Granady. Tabuľe ukazujú  optimistických 110 km, takže by som mohol prísť do zabookovaného  hostelu aj s dobrým predstihom. Vychádzam teda na diaľnicu a skúšam  čo to dá. Po pár km dostávam defekt a zastavuje zároveň pri  mne policajná hliadka. Tvárim sa teda že netuším čo to je  za cestu a ukazujú mi na mape výjazd aj smer, kadiaľ by som mohol  pokračovať. Skúšam to teda mimo diaľnicu ,ale úzka cestička aj  po 20km ide stále do kopca, takže toto vyzerá dosť biedne. Vraciam  sa teda znova na diaľnicu , kde po pár km v stupáku ma dobieha ďalšia  hliadka. Zasa to nejako ukeciavam a púšťajú ma po ďalší exit.  Tu by mala byť cesta 1. triedy,  ktorá obchádza kopce Sierra Nevady,  ale vzdialenosť je asi o 30 km dlhšia. Časovo to vyzerá už  dosť biedne, takže obúvam tretry a dávam svižným tempom okolo  15 km. Pri tejto ceste je však opustene vyzerajúci dom a okolo pobehuje  asi 5 voľne pustených psov,  ktoré okamžite utekajú za mnou, keď  som sa priblížil. Znova otáčam a pohľad na dnešnú časovú stratu aj zbytočne  ubehnuté km vo mne vyvolávajú už dosť značný pocit zúfalstva  a prestávam veriť, že dnes sa do mojej plánovanej destinácie  dostanem. Cestou späť vidím tabuľu s označením vlakovej stanice  vzdialenej 4 km. Odbočka smeruje do úplnej pustatiny a podobne  vyzerá aj stanica kde nie je  živej duše. Na hodinkách je už cca  20 hodín a pomaly, ale isto sa stmieva. Vraciam sa k diaľnici a v  hlave mi prebieha len či ísť, alebo neísť. A hlavne čo vymyslím, keď ma tretí krát zastavia policajti. Nemám príliš  na výber. Z ponúkaných  možností ani jedna nevyhovuje, takže vychádzam znova na diaľnicu.  Tabuľe ukazujú rovných 50 km a profil trate už na prvý pohľad  naznačuje nepríjemné stúpanie. OK. Štartujem čo to dá. V  priebehu chvíľky je viditeľnosť takmer žiadna a ja s mojou  mini blikačkou vidím ledva čiary. Stále sledujem nervózne tachometer  a dúfam,  že zasa niekto na mňa nezavolá políciu, alebo nedostanem  defekt, čo by bola ešte horšia varianta ako policajti, lebo u nich  by aspoň bola šanca zjednať nejaký odvoz. Momentálne mám naozaj  zmiešané pocity, ale snažím sa nonstop ťahať, čo to dá. Po  dlhých km stúpania prichádza konečne poriadny klesák. A v diaľke  už dokonca vidím aj mesto. Už len nepadnúť na štrku, ktorého  je na krajnici neuveriteľné množstvo. Akoby zázrakom aj kolesá  zostávajú v poriadku a ja prvé policajné auto vidím v protismere  tesne pred Granadou, takže s veľkým výdychom opúšťam diaľnicu  a idem do centra hľadať booknutý hostel. Dorážam takmer presne  o polnoci a už  ani neverím vlastným očiam, že sa mi to  podarilo. Po krátkom spánku dávam budík na raňajky a intenzívne  študujem mapu. Cesty vyzerajú podobne ako včera, takže po nie veľmi príjemnom zážitku volím finish bicyklovania práve tu a  posledných 250 km do Algecirasu, aj kvôli časovej strate, dávam  vlakom. Aj napriek tomu tachometer ukazuje takmer 3200 km ,čo je  o 200 km viac ako bol pôvodný plán, takže konečne budem mať  po mesiaci šliapania čas na oddych. Kúsok po šiestej hodine večer  vystupujem z vlaku v Alegecirase. Mesto je už na prvý pohľad  plné Marokáncov. Zo stanice mierim priamo do neďalekého prístavu  skontrolovať ako to vyzerá s mojími lístkami, ktoré som si  bookol cez internet. Chlapík za okienkom ma posiela na vedľajšie  okienko a tu mi pani lámavou angličtinou vysvetľuje, že ma nemôže  vyhľadať podľa mena a musím jej dať číslo ticketu, ktoré  mám v mailboxe. Presúvam sa teda hľadať hostel a pripojenie  na net. Tu odpisujem číslo do mobilu a s odľahčeným bikom idem  späť do prístavu, kde mi ten istý chlapík oznamuje, že stačí  toto číslo iba ukázať pri kontrole. Druhý deň všetko balím  rýchlym tempom, aby som stihol trajekt o 11:30. Prichádzam s dobrým  predstihom a v prístave sa dávam do reči s poľsko-holandskou  dvojicou batôžkárov Dominikou a Hermanom, ktorých dnešným cieľom je tiež Marrakech.  Pasy kontrolujú a pečiatkujú priamo na trajekte, takže väčšinu  plavby stojím v dlhom rade. Keď už sa konečne dostávam na rad  zadržujú môj pas, kedže v nejakom ich zozname majú napísane  Slovaque takže chvíľu špekulujú, či je to moja rodná zem a  ja dostávam pečiatku do pasu až medzi poslednými.

Maroko

Marrakech panorama

V tomto momente sme už zaparkovaní  v Afrike. Po opustení prístavu zisťujem, že trajekt nás odviezol  cca 40 km od Tangeru, takže po dohode s Dominikou a Hermanom pokračujem  bicyklom a oni dvaja busom. V dedine kúsok od prístavu dávam  naozaj výbornú porciu kurčaťa za 3 eurá. Už tu sa objavujú  deti s ich obľubeným "give me money". Po vypýtaní účtu mi  chlapík píše na papier sumu 55 euro. Tu dostávam  dobrý  šok a už zvažujem rýchly odchod. Naštastie tento záhadný  prepočet poopravujú a výsledná suma s pitím sa rovná 5.5 eura.  Spokojne teda pedálujem ďalej. Cestou mi ľudia nadšene kývajú,  deti vykrikujú "many many please". Uf, neviem naozaj či vyzerám  ako špornička, ale už od začiatku mi je jasné, že vo väčších  mestách to bude ešte horšie. Tabuľe ukazujú 20 km do Tangeru  a ja začínam mať hlúpy  pocit, či stihnem zameniť peniaze a kúpiť  načas lístok na vlak. Zastavujem a prvý pokus s vystrčeným  palcom končí úspešne. Zastavuje mi veselé duo miestnych típkov  s bielou dodávkou, takže skracujem cestu a ocitám sa v Tangeri.  Až neuveriteľné mi príde, že nechceli nič za odvoz. V meste  nachádzam jedinú otvorenú zmenáreň, takže mením 50 euro a  pokračujem na stanicu. Mám štastie a lôžka ešte nie sú vypredané.  Chlapík za prepážkou mi však tvrdí že s bicyklom musím ísť  na druhú stanicu, čo je vraj jediné miesto, kde mi môžu naložiť  batožinu. S Hermanom a Dominikou sa stretávam na pláži a dávame  krátku prehliadku mesta. Človek tu musí byť naozaj nonstop v  strehu. Je tu množstvo típkov ochotných pomôcť a následne  aj za ukázanie smeru pýtajú peniaze. Na stanicu idem radšej  s poriadným predstihom. Zastavujem sa ešte na prvej stanici popýtať  sa,  či je možné mať spoločné kupé s kamarátmi. To síce máme,  ale chlapík mi oznamuje, že kvôli ramadánu je už druhá stanica  zavretá,  takže nie je ako naložiť môj bike. Čumím naňho nechápavo,  ale toto je krajina naozaj neobmedzeným možností. Rýchlo teda  vyťahujem náradie a snažím sa môj bike rozložiť do rozmeru , čo najviac podobného príručnej batožine :) Na poslednú chvíľu  sa mi podarilo vykúzliť aspoň niečo, takže kupujem narýchlo  bagetu a presúvam výbavu do vlaku. Budím sa asi pol hodinu pred  príjazdom vlaku do Marrakechu.
Po vystúpení je už dobrých 40  stupňov, takže dávam bike do pôvodného stavu a vyrážam nájsť  rezervovaný hostel. Doprava je tu chaotická, ale bike je asi najlepší  spôsob, ako ušetriť nejaké peniaze za dopravu a vyhnúť sa gangom  miestnych navigátorov. Nejako sa dostávam na poznačenú adresu, ale po hosteli ani náznak. Stretávam tu rovnako blúdiacich batôžkarov  a zisťujem , že v tomto meste sú dve ulice s rovnakým názvom.  Mobil je už takmer vybitý tak poznačujem na papier záchytné  body. Po krátkom túlaní triafam smer. Pri každom zastavení  je samozrejme okolo mňa kopec ochotných sprievodcov. Ich taktika  je naozaj prešpekulovaná. Vždy sa snažia presvedčiť, že bez  nich človek do cieľa netrafí. Moje odporúčanie je maximálne  spýtať sa na smer a zdvorilo odmietnúť každé ďalšie ponuky.  Konečne vidím nápis s hľadanou ulicou,  ale pripomína to skôr  labyrint kde  čiha množstvo samozvaných sprievodcov. Trojica  drobcov mi ukazuje smer. Od hostela som bol cca 20 metrov za čo  si týto traja zbojníci vypýtali cca 50 centov. Otváram dvere  a ocitám sa v naozaj najlepšom hosteli tohto tripu. Po zaplatení  32 eur za 4 noci ma krásna slečna od recepcie prevádza chodbičkami  a ukazuje smer k izbe. Rovno pred izbou mám bazén a čo je úplne  najlepšie,  je pomer asi 20 báb na 1 chlapa :) Po zložení zamierim  znova do uličiek nájsť niečo na jedenie. Ešte som ani nezavrel  dvere a už ma atakujú ponuky každého druhu. Žmurkajúce deti  veku asi 7 rokov mi ponúkajú zaručene najlepší hašiš. Pár  metrov ďalej je klasická tržnica. Obchodníci tu preferujú dosť  násilný marketing, takže ani neviem ako vo vrecku mám typickú  marockú čapicu za 5 euro. Nemenej zaujímavú ponuku dostávam  niekoľko stánkov ďalej, kde moje sandále, čo so mnou pochodili  pol sveta, chcú vymeniť za "original berber adidas". Dávam reč  s chlapíkom strúhajúcim na zemi ozdoby z dreva. Tento jediný  mi dáva malý darček zadarmo. Zatiaľ som si ešte nestihol zvyknúť  na dotieravosť miestnych, takže aj pár minút na ulici je pre  mňa fakt únavných. Večer sa ozýva žalúdok, takže skúšam  smerom k námestiu nájsť niečo pod zub. Mesto má asi najzaujímavejšiu  atmosféru po zotmení. Na námestí je množstvo ľudí. Skupinky  zaklínačov hadov, krotiteľov opíc, pouličných hudobníkov,  ktorí viac stoja s nastrčenou  rukou ako hrajú. S partiou z hostela sadáme na mieste, ktoré vyzerá  ako festival varenia. Sú to stánky s jedlom a kuchári tu za priateľný  peniaz prezentujú svoje kucharske umenie každý po svojom. Za  cca 2 eurá tu dostávam kozie mäso s chlebom a naozaj neuveriteľne  dobrý typický mätový čaj. Je tu tiež množstvo stánkov, kde  priamo pred očami pripravia originál čerstvý pomarančový džús,  čo tiež stojí za ochutnanie. Cestou späť ešte kupujem malé  osvieženie vo forme melóna a spleťou úzkych uličiek sa dostávame  k nášmu hostelu. Ďalšie dni mi už k pohode príliš neprispieva  bolesť hlavy spôsobená pravdepodobne klimatizáciou a vyše 30-stupňovým rozdielom medzi vonkajškom a našou izbou. Deň pred  odchodom mi sprievodkyňu mestom robí dievčinka menom Mariem,  ktorá pracuje v našom hosteli. Vďaka nej spoznávam pekné miesta  mimo hlavných turistických zón, kde sú už ľudia podstatne  milší a prirodzenejší ako na hlavnom námestí. Lúčime sa  okolo polnoci a keďže ráno letím do Bergama nechcem  riskovať  zaspatie, takže balím rýchlo veci a presúvam sa na letisko.

Návrat domov...
Pri príchode zisťujem  že toto je do štvrtej hodiny zavreté takže do rána trčím  pred terminálom a delím sa o časť karimatky s dvoma turistkami  z Francúzska. Po otvorení letiska presúvam batožinu a štartujem  rozmontovanie biku do požadovaného stavu. Podľa požiadaviek  musí mať bike dole kolesá, pedále, otočené riaditka, sfúknuté  gumy a musí byť zabalený, na čo používam klasickú potravinovú  fóliu a pár kúskov lepiacej pásky. Stan, karimatku a cyklotašku  sťahujem dokopy popruhmi a dúfam, že limit 15 kíl sa mi v tomto  prípade podarí dodržať. Check-in a odovzdanie batožiny prebieha  bez komplikácií a limit batožiny sa mi podarilo prekročiť len  veľmi tesne, takže veľkú vedu z toho nerobia. Po pár hodinách  letu sa ocitám v talianskom Bergame, kde mám 2 dni čakanie na let  do Bratislavy, takže po zložení bicykla do prevadzky schopného  stavu mierim do severnej časti mesta hľadať booknutý hostel.  Posledný víkend tohto tripu z väčšiny dobieham nedostatok spánku, takže čakanie ako také je skôr výhodou. Večer pred odletom  sa presúvam znova na letisko a po už nacvičenom rozložení biku  dávam krátky spánok. Zvyšok ubieha naozaj rýchlo a aj vďaka  milej spoločnosti v lietadle ani neviem,  ako sa ocitám v doma v  Bratislave.

Nuž, na záver musím uznať, že čas strávený za riaditkami bicykla stál za to a priniesol množstvo zážitkov :)


Fotogaléria:
Taliansko
foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:
Francúzsko
foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:
Španielsko
foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:
Maroko
foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?