Cesta do sveta Orientu (2011)

Autor: Marek Polešenský | 31.8.2012 o 21:18 | Karma článku: 6,65 | Prečítané:  1767x

(Srbsko, Bulharsko, Turecko, Irán)
Od mnohých  kamarátov som dostal otázku, prečo práve Irán. S touto  myšlienkou  som sa začal pohrávať pri jednom večernom sledovaní dokumentov  na TV  Spektrum. Práve obraz tejto krajiny zanechal vo mne stále silnejšiu  túžbu stráviť časť  leta práve tu. Nad týmto výletom samozrejme  viselo množstvo otáznikov a väčšina  známych ma od tohto  nápadu odhovárala. Stál som pred rozhodnutím, či poslúchnuť  neoverenú predstavu môjho okolia, takže dilemu som riešil  hlavne čítaním  cestopisov ľudí, čo v tejto krajine reálne  boli. Keďže som tu nachádzal  hlavne  príbehy o neuveriteľne priateľských  obyvateľoch, jedinečnosti perzskej kultúry aj  stavieb je jasné,  že od výletu do krajín Orientu a pestrofarebných minaretov ma už nič neodradí.
Viac o tisíckach kilometroch strávenych vo  vlakoch a  autobusoch, cestovaní s pašerákmi, vypočúvani tajnou  službou, ako aj o jedinečnej iránskej pohostinnosti v pokračovani  tohto článku..

Prípravy

Plánovaná  trasa a termín odchodu sa v priebehu troch mesiacov diskusií  rapídne  mení a z pôvodných štyroch odhodlaných záujemcov som ostal  len ja s  kolegom Milankom. A keďže bez byrokracie sa nikam nepohneme,  začíname vyplnením  vízových formulárov stiahnutých zo stránky  Iránskej ambasády vo Viedni. Tieto  formuláre posielame aj s  kópiami pasov poštou a po asi troch týždňoch  telefonického dotazovania dostávame kladnú odpoveď  s  inštrukciami, kedy a kde sa dá prísť po víza. Prvý pokus  o vyzdvihnutie iránskych  víz končí neúspešne, keďže ambasáda  neviem z akých príčin je zatvorená.  Dohadujeme sa teda, že  hneď po víkendovej akcii po ne zbehnem sám a dovtedy  vybavíme  aspoň ďalšie formality, ako booknutie lístkov  a podobne. Z cestovných agentúr medzi tým dostávam  kalkuláciu na víza do  Azerbajdžanu a Ruska, ktoré vychádzali  cca 300 euro dokopy na osobu, takže cestu  späť zvolíme radšej  letecky za 250 euro a nechávame si tak o týždeň viac času na  samotný Irán. Konečný termín odchodu volíme na piatok 24.  júna a k tomuto dátumu  kupujem lístky na bus do Belehradu. Keďže vlak z  Istanbulu do Teheránu ide len raz  za týždeň, je potrebné aj tu lístky dopredu booknuť cez niektorú z tureckých cestoviek, pričom cena cez nich je približne 65 euro.

Víza

Cesta nám teda aktuálne  vychádza tak, že v piatok večer vyrážame z  Bratislavy a v  utorok pred polnocou musíme byť na stanici Haydarpasa v  Istanbule.  Po potvrdení rezervácie teda posledným problémom ostávajú  nedoriešené  iránske víza, takže hneď po víkende začínam  druhým pokusom. Vstávanie po firemnej  akcii bolo dosť náročné,  prvý vlak do Viedne samozrejme nestíham. Po  vyzdvihnutí  pasov v robote, zamierim teda na stanicu v Petržalke kde to stíham  tiež len tak-tak. Z minulotýždňového pokusu našťastie  viem aspoň smer k  iránskej ambasáde, takže blúdenie po meste  je podstatne menšie ako naposledy.  Ambasáda je otvorená, tak vchádzam dnu. Interiér je celkom zaujímavo ladený.  Za  presklenými prepážkami sedí dvojica  chlapíkov v  oblekoch, nad ktorými visia veľké obrazy vodcov  krajiny. Hneď vedľa mňa sedí milá  iránsko-slovenská dvojica, takže dostávam pár zaujímavých info a vymieňame kontakty. Čo hodnotím ako dosť nefér je fakt, že minulý týždeň som sa do Viedne trepal  zbytočne,  keďže okrem jedného oznamu o zavretej ambasáde som tam nič  iné  nenašiel. Žiadne info na webe  o tejto skutočnosti  nemali a navyše cena za víza sa vyšplhala  až na 90 euro za kus, pokiaľ som ich  chcel na počkanie. Podľa  asi mesiac starých info to  bolo 55  do týždňa, alebo 75 v ten istý deň. Nemám príliš na výber, keďže  za pár dní  vyrážame, takže so zaťatými zubami beriem šek a utekám do miestnej banky ho vyplatiť.  Takmer každej osoby, čo  som sa pýtal, ma nasmerovala úplne iným smerom a asi po hodine blúdenia v okolí som  nakoniec zistil, že hľadaná banka bola  kúsok od miesta, kde  som začínal a raz som aj okolo nej prešiel. V banke vyplácam  šek a ženská za prepážkou odo mňa  pýta priam úžernícky  poplatok 3,70 eura za vklad na účet  v tej istej banke. Naopak, celkom zaujímavé  je, že tu nepýtajú  žiadny doklad totožnosti pri vkladoch, čo by bol asi pri mojom odovzdanom pase dosť problém. Vraciam sa teda s potvrdenkou  na ambasádu, kde ma už  čakajú  nalepené víza.

Prvý presun: Bratislava-Belehrad

Po týždni  predcestovnej horúčky a minimálnej produktivity v robote sme  sa konečne dočkali dňa odchodu, takže okolo šiestej večer  dvíhame kotvy a  zamierime z roboty priamo na autobusovú stanicu  Mlynské Nivy, kde po jednej  kofole utekáme rovno k pristavenému  autobusu. Už letmý pohľad naznačil problémy  s našou nadrozmernejšou  batožinou, ale 10 euro do vrecka šoférom to rýchlo  vyriešilo  a naše batohy sa ocitajú v beznádejne preplnenom batožinovom  priestore.  Dvojica šoférov sa nás na striedačku pýta či  ideme na nejaký "Exit". Nechápavo  im stále odpovedám "veď však Belehrad  nie?". Neskôr sa dozvedám,  že tým mysleli nejaký srbský hudobný festival:) V  plnom autobuse  nachádzam miesto vedľa Terky z Brna, ktorá tiež cestuje do  Belehradu.  Milanko sadá na voľné miesto oproti. Cestou sa rozbieha celkom  dobrá  debata, takže pôvodnému plánu prespať v buse a zobudiť  sa vyspatý v Belehrade, sám prestávam veriť. Po  pokuse zaspať najprv neviem nájsť  vhodnú polohu. Keď už  som si ju ako tak našiel, rozsvietilo sa svetlo a vodič do  mikrofónu  ohlásil, že sa blížime k srbsko-maďarskej hranici. Na to vybehol  chlapík spredu s plastovým pohárikom v ruke a zahájil skladačku  na úplatok  colníkom, vraj aby sme sa vyhli kontrole batožiny.  Pasy nám najprv zobrali na  maďarskej strane. Po vrátení nasledoval  podobný postup na srbskej hranici,  akurát s rozdielom, že srbský  colník tieto pasy priamo v buse opečiatkoval  a nenápadne hodil do vrecka, čoho si  pravdepodobne nevšimol  vodič, takže po krátkej pauze sa rozbehol preč bez našich  pasov.  Najprv nikto nechápal, čo sa deje. Po cca 500 metroch celý autobus  začal  skandovať, že kde máme pasy, takže sme sa museli vrátiť  späť, kde nás privítal  srbský colník ukážkovou spartakiádnou  rozcvičkou, pričom v ruke držal našich asi  40 pasov. Pár  km neskôr stojíme na pumpe, kde sa dávame do reči s Maťkou,  ktorá cestuje do macedónskeho Skopije.

Belehrad-Niš-Sofia

Autobus prichádza  do Belehradu so štvorhodinovým predstihom o tretej ráno,  takže pôvodný plán pozrieť mesto  padá a po rozlúčke s  babami pokračujeme ďalej v ceste s Maťkou.  Presúvame sa do krčmy,  kde je potrebné pred  objednaním najprv  zobudiť čašníka. Odtiaľ sa presúvame na nástupište, kde  miestnym busom okolo piatej ráno pokračujeme  do mesta Niš na juhu Srbska. Bus je  do jedného miesta zaplnený už od tejto skorej rannej hodiny,  takže  časť cesty sedím v  uličke na spacáku. Po vystúpení asi  o ôsmej ráno sa lúčime s Maťkou a špekulujeme čo  ďalej. Rukami-nohami zisťujeme na informáciách,  že najbližší bus do Sofie ide až  o 16:00. hodine, takže skúšame vlak. Tu sme  zasa konfrontovaný  špekulantmi, kde úplne rozbitý taxík nám ponúka cenu 500  dinárov.  Tohto posielame preč a druhého zastaveného sme zjednali na 200  (cca 2  euro). V meste sú nejaké trhy, a tak  cestujeme ani nie  rýchlosťou chôdze. Na  stanici sa s nami dáva do reči výpravca  s veselou kočkou od pokladne a takto  spolu "keciame" v úschovni batožiny  vyše hodinu až do príchodu  vlaku. Vlak je zase preplnený, takže  sa skladáme so všetkými vecami v uličke. Už  pomer 160 km  za 5 hodín naznačoval, že to nebude žiadny rýchlik. V priebehu  cesty sa našťastie nejaké to miesto uvoľňuje, rýchlo  presúvame veci a  pripája sa k nám aj baba cestujúca sama z  Argentíny. Niekde pri bulharských  hraniciach prisadá ku nám  jeden postarší Bulhar a dve počernejšie Bulharky.  Všetci  pašujúci prevažne lacné cigarety zo Srbska.  Aj vďaka  ním zažívame na hranici pravé nefalšované prehľadávanie  batožiny. Každý, kto mal  pri sebe viac ako dve škatuľky cigariet  sa musel s nimi rozlúčiť vyhodením z  okna idúceho vlaku.  Čas tu uteká naozaj veľmi pomaly, ale nakoniec predsa dorážame do  Sofie.

Sofia a presun do Istanbulu

Hneď od príchodu  nás obklopuje kopec všelijakých ponúk na zvezenie,  ubytovanie  a neviem čo všetko ešte. Nakoniec sa dávame ukecať milej pani na ubytko za 10 euro aj s odvozom zo  stanice. Kupujeme  ešte lístok na zajtrajší vlak do Istanbulu a sadáme do auta  našej hostiteľky. Teda musím uznať, že za tú cenu sa to  naozaj oplatilo. Tu  dávame večeru a po jednom pive už nie je  problém zaspať na počkanie. Po  raňajkách namierime smer centrum  zdokumentovať trochu okolie a dať obed. Cestou  v MHD nám dáva  inštrukcie mladá a naozaj veľmi sympatická Bulharka. Obed dávame  v miestnej pizzérke, ktorá je na naše  pomery naozaj  lacná, ale za to fakt na dobrej úrovni. Na Bulharsku  je zaujímavé, že často  nebýva problém porozumieť ich reči,  ale niektoré výrazy majú úplne opačný význam, preto si treba davať pozor napríklad pri spojení  "úžasná  pizza", slovo "užasno" tu vraj znamená úplný  otras. Takisto gestá ako ano-nie sa  v Bulharsku  prikyvujú opačne ako u nás, takže to môže dosť  popliesť ako nás včera,  keď sme  kupovali lístok do Istanbulu.

Večer sa vraciame na vlakovú stanicu, kde si vďaka  85-minútovému  meškaniu presedíme nejakú tú chvíľku. Kúsok pred odchodom  prichádza za nami chlapík od železníc s tým, že nás zavedie  k vlaku. Samozrejme,  len čo sme vyšli na nástupište už od  nás pýtal eurá. Pred vlakom postáva  skupinka prevažne batôžkárov z celého sveta. Dávame sa  do  reči s dvojicou z Kanady a onedlho sedíme vo vlaku a po jednom  pive únava  nenecháva na seba dlho čakať. V noci je ešte potrebné  kúpiť na hraniciach s  Tureckom víza za 20 euro a vďaka meškaniu  vlaku sa v Istanbule budím celkom  vyspatý.

Istanbul

Istanbul prekvapil,  či už príjemnosťou miestnych ľudí, ako aj celkovo zaujímavou  atmosférou.  Hneď od vystúpenia z vlaku budíme dosť značnú pozornosť objemom našej batožiny, takže na každom kroku si nás niekto  fotí. Dokonca prišla  za nami aj celá iránska rodinka s prosbou  o skupinové foto. V búdke s turistickými  informáciami dostávame zadarmo  mapu s turistickým sprievodcom, kde nám označujú smer k údajne lacným hostelom.  Električkou cestujeme na toto miesto a dávame  pauzu v parku, kde náhodou stretávame aj kanadskú dvojicu z vlaku. Po  chvíľke kecania vymieňame kontakty  a pokračujeme  smerom k potenciálnemu ubytovaniu. Dostávame  sa na ulicu plnú malých hotelov a hostelov,  kde na každom kroku za nami vybehne nejaký  chlapík s tým aby  sme išli pozrieť práve ich izby. Ceny (20-60 eur) však  prevyšujú  hranicu, ktorú sme tu ochotní utratiť za nocľah, takže kráčame  ďalej  úzkymi uličkami mesta. Stretávame tu aj dedka, ktorý  nám ponúka ubytko zadarmo v  nejakej rozostavanej budove, ale  stačilo otvoriť vchodové dvere rovno dávame  otočku o 180  stupňov ochotní prespať hoci aj na lavičke.

Hlad nás nasmerováva do neďalekej reštaurácie. Tu  zisťujeme, že miesto  kde máme vyzdvihnúť lístky na zajtrajší  vlak do Teheránu je len kúsok odtiaľto.  Personál je natoľko  ochotný, že nám dokonca telefónom dohadujú, aby nás tam  čakali.  Jedlo tu majú naozaj vynikajúce a obsluha je fakt na úrovni, takže  o  poznanie bohatší smerujeme teda po lístky do miestnej cestovky. Váhu batohov cítiť stále viac  a viac,  takže hľadáme  miesto kam sa zložiť. Trajektom sa dostávame  na ázijskú stranu Istanbulu k  stanici Haydarpasa. Tu zostávame  asi hodinu a nikto nám nedokaže  dat tip na lacné  ubytovanie. Dvíhame teda  znova batohy a tu už moje nohy dávajú pocítiť únavu, takže úmerne rýchlo k tomuto  faktu  sa nechávame ukecať na ubytko v malom  hotelíku  za 100 lír. Na recepcii je veselý chlapík, ktorý  sa z nejakého dôvodu smeje na  nás nonstop. Po ubytovaní vyrážame  ochutnať miestne špeciality. Kúsok od hotela  nachádzame výbornú  reštauráciu, kde samozrejme nevynechávame pravý turecký kebab,  ktorý je teda dosť odlišný od toho fast-foodového, čo ponúkajú Turci  u  nás. Po dobrom jedle už so spánkom nie je problém,  takže bez  sprchy sa hádžem rovno do postele a zobúdzame sa  po dlhom a tvrdom spánku na  raňajky.

Okolo obeda opúšťame  hotel a mierime do neďalekého parku, kde trávime  čas až do  večera. Značnú pozornosť skupinky detí pútame rozložením  variča na prípravu obedu. Škoda však, že na ich  zvedavé  otázky nedokážeme  odpovedať. Inak ľudia sú tu maximálne  priateľský a neustále usmiati.  Často prichádzajú za nami dokonca aj chlapi ponúknuť niečím, pripadne len tak prehodiť  pár  slov. Toto môže silno pôsobiť dojmom opačnej orientácie o  to viac, že bežným  javom je tu tiež držanie dvoch chlapov  za ruky. Ale vraj je to pre nich normálny  prejav kamarátstva.

TransAsia Expresom z Istanbulu do  Teheránu

Pred zotmením  naše kroky smerujú na stanicu Haydarpasa, odkiaľ má odchod  vlak TransAsia Expres  s  odchodom každý utorok 23:55. Po pár hodinách sedenia na  stanici naskakujeme do  vagóna, kde sme hneď vyhnaní  sprievodcom  kvôli batožine. Vzniká trochu chaos,  keďže z miestnych železničiarov  nevie anglicky asi ani jeden. Každý po nás kričí  "bagaza bagaza" a ukazuje  úplne iným smerom.  Rukami nohami sa dozvedáme, že potrebujeme zaregistrovať  batožinu  a odovzdať ju do batožinového vagóna na konci vlaku. Druhy pokus  o  nájdenie kupé končí úspešné a zisťujeme, že s nami  cestuje naozaj veselá dvojica  z Austrálie. Po rozložení postelí  teda nasmerujeme do reštauračného vozňa, kde po  dobre rozbehnutej  debate sa čím ďalej, tým viac plní stôl prázdnymi plechovkami  od pív. Ponúkané pivo je približne raz také silne ako naše,  takže promile stúpajú  naozaj rýchlo až si neuvedomujeme,  že na hodinkách sú 4 hodiny ráno, takže za  hlučného spievania  našich opileckých vypalovákov opúšťame jedálny vozeň a poctivo koledujeme  celým vlakom  až do našej "izby". Vstavania po takejto akcii sú naozaj ťažké.  Podstatne horšie však vstáva kolega Milanko, ktorý sa budí  s poriadnou opicou a  bez peňaženky, v ktorej bolo cca 700 dolárov.

Zvyšok dňa trávime prevažne v jedálnom vozni.  Atmosféra vo vlaku ma  svojské čaro. Ľudia ochotne kecajú na rôzne témy a my  sa vypytujeme hlavne žien na život v ich  krajine. Mňa osobne dosť zaujalo  rozprávanie o tom, že keď si  v Iráne žena nájde potenciálneho partnera, tak celé to ďalšie randenie prebieha výlučné vo forme  telefonovania, písania, alebo kamarátskej prechádzky po parku  bez akýchkoľvek  intímností vrátane bozkávania a podobne.  Často vraj naplno odhalia pravú povahu  partnera až po svadbe.  Pred nami ostávajú ešte 2 dni strávené vo vlaku.  Akokoľvek  sa však môže zdať toto cestovanie úmorné, musím uznať, že  je to skvelý  relax . Vlaky sú naozaj komfortné a vždy tu človek  nájde niekoho na prehodenie  pár slov. Ľudia sa tu navzájom  ponúkajú svojimi zásobami a dokonca v  reštauračnom vozni  sú ochotní zadarmo uvariť vlastné jedlo, takže s radosťou tu  nosíme svoje konzervy pre odľahčenie batohov. Z vďaky sa snažím  ponúknuť  spolucestujúcich slovenskými klobáskami, lebo okrem  instantných polievok dokopy  nič zaujímavé nemám. Tato snaha  však končí menším trapasom, keďže  väčšine ľuďom okolo mňa tento typ mäsa ich  islamská viera  zakazuje. Našťastie Iránci sú veľmi tolerantní a inteligentní,  takže so smiechom mi vysvetľujú podstatu tohto pravidla.

Podvečer dorážame  do stanice Tatvan, kde  presadáme na  trajekt, ktorý preváža celé osadenstvo vlaku aj s batožinovým  vozňom  cez jazero. Počas 5-hodinovej plavby väčšina spolucestujúcich  na streche lode  tancuje a spieva, čo vytvára naozaj neuveriteľnú  atmosféru a za hlučného potlesku  sme vtiahnutí do tancovačky  aj my. Po pristáti pokračuje kontrola pasov a  naskakujeme do  iránskeho vlaku, ktorý je už podstatne menej komfortný, ale dá  sa  to zvládnuť. Tu už celá ženská časť povinne nahadzuje  šatky na hlavu. Pri večeri  sme upozornení, aby sme stále mali  závesy zatiahnuté, keďže sa presúvame cez  územie Kurdistanu,  kde si miestne deti radi krátia čas hádzaním kameňov do  vlaku.  V noci vyskakujeme z vlaku pre výstupnú kontrolu pasov na tureckej  strane  a zhromažďujeme sa v nejakej miestnosti. Na iránskej  strane kontrolujú pasy  priamo vo vlaku. Okolo obeda ma budí  Milanko, že stojíme v Tabrize a baby,  čo s nami kecali včera celý večer  sa chcú rozlúčiť. Vymieňame teda kontakty a dostávame zároveň  pozvanie k ním domov, keď pôjdeme okolo. Po krátkom spánku  mierim smer  reštauračný vozeň, kde znova dostávam kurča s  ryžou. Vedľa mňa sedia mladé iránske baby, ktoré mi dávajú  lekciu iránskych výrazov a zároveň dostávam  upozornenia na  miestne zvyky. Z tých najzaujímavejších by som spomenul pre  väčšinu turistov obľúbený palec hore, ktorý som veselo aj  ja každému ukazoval pri  slove „Oukey“:)  U nich to vraj znamená to isté, ako u  nás zdvihnutý prostredník.  Veľa Iráncov však vie, že turisti to používajú v  dobrom  úmysle, takže vedu z toho nerobia, čo môžem potvrdiť, keďže  párkrát som to  nechtiac ukázal aj policajtom. V noci okolo  druhej ráno prichádzame konečne do  Teheránu.

Teherán

Za tie 3 dni sme sa  stihli zoznámiť takmer so všetkými spolucestujúcimi, takže  zo stanice odchádzame s peknou zbierkou kontaktov. Naši iránski kamaráti z  vlaku nás volajú do taxíka, že nás zavedú k  hotelu. Cestovanie autom je tu  zážitok sám o sebe, keďže podľa  informácii tu na veľa miestach neexistujú  rýchlostné limity a jazda často pripomína skôr preteky rally.  Na môj vkus je tu v doprave dosť chaos. Pomedzi autá  kľučkujú  motorky, často obsadene aj štyrmi ľuďmi bez prilieb.  Chodci chodia cez prechody bez rozdielu či je  červená, alebo  zelená. Zastavujeme pri hoteli a ideme sa popýtať na cenu. Tu  sme  sa trochu nepochopili, takže ponúknutá cena sa nám zdala  až príliš vysoká.  Registračné formuláre preto končia v  smetnom koši a my s batohmi pred hotelom.  Prešlo asi 15 minút  a šmykom pri nás brzdí náš kamarát Saeed.  Ten nás berie do lacnejšieho hotela, kde sa  dohadujeme, že zajtra  o ôsmej večer po nás príde a poukazuje nám mesto. Ráno sa  budím skôr, aby som stihol banku, ktorá je otvorená iba do jednej.  Ako cudzinca ma  tu hneď prednostne vybavujú bez čakania, takže  utekám rýchlo na hotel ešte kúsok  pospať.

Poobede vyrážame  "pokukať" trochu okolie. Všade stretávame množstvo ľudí,  čo  sa na nás usmievajú, kývajú pripadne nám prichádzajú podať  ruku so slovami  "Welcome to Iran".  Čo mi  pripadalo dosť zaujímavé, že každý druhý obchod  bolo kníhkupectvo, alebo software shop.  V niekoľkých z nich nachádzame aj náš slovenský antivirák,  ktorý tu patrí vraj medzi najpopulárnejšie  :) Čas ubieha  neuveriteľne rýchlo a musíme sa vrátiť na hotel, kde sa stretávame  s našim kamarátom Saeedom a jeho sestrou Vidou. S nimi pokračujeme do nejakého  veľkého parku s  perfektným výhľadom na mesto, ktoré má približne  trikrát toľko obyvateľov, ako  celé Slovensko. Sadáme na terasu reštaurácie kde skúšame iránsku pizzu a samozrejme nevynechávame ani vodnú fajku. Cestou na hotel nás zastavuje mnohočlenná hliadka ,  medzi  ktorými sa nachádzajú aj odhadom 15-ročné deti v maskáčoch.  Údajne sú to  vraj dobrovoľníci sympatizujúci s vládou a  zadarmo pomáhajú normálnym hliadkam.  Pred hotelom sa lúčime  s našimi kamarátmi a dostávame inštrukcie, ako sa zajtra  dostať  do Esfahánu.

Posledný deň v Teheráne začína dosť chaoticky  a nie príliš optimisticky.  Budím sa asi okolo deviatej a Milanka  nikde. Na izbu prichádza až okolo 12-tej vo  veľmi nervóznej  nálade. Pri pokuse o zamenenie peňazí ho taxikár odviezol asi  pol hodinu od nášho hotela, kde mala byť výhodnejšia zmenáreň.  Tu namiesto  čakania mu zdrhol aj s vecami. Našťastie sa mu  podarilo zorientovať a taxikár  dokonca stal aj na pôvodnom  mieste, takže po menšej bitke mal Milanko svoje veci  naspäť.  Utekám teda rýchlo kúpiť ešte nejaké občerstvenie a bežíme  pred hotel,  kde nás čaká už našimi kamarátmi dohodnutý taxík,  ktorý nás odvezie na stanicu a  nasmeruje k autobusu. Pred každým  autobusom tu stoji chlapík hlasno oznamujúci  smer trasy. Naskakujeme  do oranžového Volva, kde nám pred cestou porozdávajú  občerstvenie.  Autobusy sú tu komfortne a plne klimatizovane, takže s pohodlím  nie  je problém.

Esfahán

Podvečer dorážame  do Esfahanu, jedného  z najkrajších  miest na svete, kde na stanici stretávame nejakú bandu mladých  špekulantov. Akokoľvek sa im snažíme naznačiť, že o ich  spoločnosť záujem  nemáme, stále idú za nami a skúšajú  pútať pozornosť. Toto stretnutie vrcholí v  momente, keď telefonujem  našej kamarátke Sahar, ktorú  sme  spoznali vo vlaku a túto partiu čím ďalej tým viac zaujíma  obsah našich  batohov. Tu nám už nervozita poriadne stúpa a  mladíci s posmechom odchádzajú  preč. Kúsok ďalej stretávame  partiu študentov, ktorí nás pozývajú na miestne  nealko pivo.  Netrvá dlho a prichádza po nás Sahar aj s  rodičmi. Tentokrát po skúsenostiach s cenami v Teheráne  nechceme riskovať a  namiesto hotela smerujeme do parku s názvom  „Ghadir“ s  množstvom stanov pripomínajúceho  kemp. Tu zasa veľmi nechápu čo chceme, takže  zbytočne platíme  cca 2 eura za požičanie stanu ktorý nám absolútne netreba, keďže  cely čas nosím svoj na chrbte. Inak podobné parky aj so službami  ako WC,  bufet,  sprchy a podobne sú vo väčšine iránskych miest  a je to super možnosť pre  turistov, ktorí majú hlbšie do vrecka,  pripadne dobrodruhom, ktorých láka viac  spanie pod širákom,  ako pohodlie hotela.

Prvá noc pripomína  skôr saunovanie, takže niekoľkokrát za noc sa budím  totálne  prepotený. Okolo obeda nechávame batohy u obsluhy parku a naskakujeme do autobusu mestskej dopravy. Po pár zastávkach vystupujeme neďaleko centra a ocitáme sa v nejakom parku plnom piknikujúcich ľudí. Stupňujúci sa  hlad nás núti pohľadať niečo pod  zub, takže smerujeme na neďalekú ulicu s fastfoodmi. Podobne ako  v Teheráne,  aj tu stretavame množstvo usmiatych ľudí. Občas niekto zakýva, pripadne príde  pozdraviť,  alebo precvičiť angličtinu. S plným žalúdkom a dobrým pocitom  sa  vraciame do parku, kde stretávame chlapíka trénujúceho box  búchaním o zem. Sadáme  vedľa a hneď sa púšťame do  reči. Zisťujeme, že študuje jadrovú fyziku a  ochotne sa ponúka,  že nás nasmeruje na kultúrne pamiatky.

Po prehliadke  mostu Si-o-se pol sa úplnou  náhodou  ocitáme v budove univerzity na počítačovom školení fanúšikov OpenSource a Linuxu. Miestnosť je do posledného miesta zaplnená informatikmi a informatičkami a bolo naozaj  zážitok vidieť záujem mladých  o vzdelávanie aj v tejto oblasti. Okamžite po  skončení nás  spovedajú miestny Linux guruovia a  spoznávame tu naozaj zaujímavého chlapíka menom Majid,  ktorý sa ponúka, že nám urobí sprievodcu po meste.  Po prehliadke ImamSquare nás pozýva na večeru do tradičnej iránskej reštaurácie,  ktorá je niekde na  opačnom konci mesta, takže okrem fakt skvelého  jedla máme prehliadku nočným Esfahanom. Kebab čo tu ponúkajú,  fakt odporúčam.  Je to zážitok nielen pre žalúdok, ale aj pre oči. Po večeri  sa  vraciame späť do parku Ghadir,  kde už tentokrát bez  platenia staviame vlastný stan. Tu debatujeme  asi do štvrtej ráno a popri tom  hráme „hackysack“ s obsluhou kempu. Vzhľadom  na pokročilú rannú hodinu dopredu vzdávame cestu do Shirazu naplánovanú na ráno a ďalší deň  prebieha viacmenej formou vylyhovania v parku. Poobede prichádza  náš nový kamarát Majid s nápadom,  že do Shirazu by  s nami išiel aj on  svojim autom. Nadšene teda súhlasíme. Jedine čo ma príliš nepotešilo,  bola doba odchodu naplánovaná na tretiu hodinu ráno kvôli hustej  premávke cez deň.

Presun z Esfahanu do Shirazu

Po krátkom spánku  balíme do auta všetky veci a lúčime sa s obsluhou  parku. Tu  bolo vidieť neuveriteľne priateľskú povahu Iráncov, keďže  asi všetci čo  boli v tom momente okolo nás, nám prišli podať  ruku a povedať, že im budeme  chýbať. V aute sa snažím aspoň  ako tak niečo pospať, ale akosi to nejde. Ráno  stojíme v nejakej  dedinke na raňajky, kde dávame tradičný iránsky chlieb s  jogurtom.  Obsluha tohto mini bistra je vtipne vyzerajúci chlapík, ktorý  vyzerá,  že v tomto bistre aj žije. Po našej objednávke zisťuje,  že ma málo chleba, takže  ako o život naskakuje na odparkovanú motorku a po  dvoch minútach nám hádže na stôl čerstvý chlieb.  Prehliadku kultúrnych pamiatok  začíname na mieste s názvom Pasargadae, kde sa nachádza  hrobka kráľa Cyrusa a pokračujeme populárnym a veľmi  zaujímavým Persepolisom.

V Shiraze sa ocitáme niekedy poobede. V miestnom parku rozkladáme nafukovačky  a snažíme sa oklamať únavu krátkym  spánkom. Po krátkej  prehliadke „Tomb of Hafez“ a iných pamiatok nám Majid oznamuje, že vybavil ubytko v Genaveh, iba pár metrov od Perzského zálivu. Príliš sa teda  nezdržujeme  a po natankovaní plnej nádrže za asi 10 dolárov pokračujeme  do  jedného z údajne najhorúcejších miest v Iráne. Už tu  v Shiraze teplomer ukazoval 47 stupňov,  takže nadšenie z mora  striedajú zároveň zmiešané pocity.

Ganaveh

Hneď po príchode  púšťame starú klímu na plný výkon a všetci traja  zaspávame  prakticky okamžite. Po tvrdom spánku a osviežujúcej sprche mierime  do  neďalekej vývarovne na raňajky. Jedla sú tu celkom lacné  a hlavne obrovské  porcie s kopou čerstvej zeleniny a chutného  mäsa. Po dobrých raňajkách konečne hádžeme svoje zadky  do horúcich vôd Perzského zálivu. Teplota mora tu v  plytčinách  odhadom presahuje hranicu 30 stupňov, takže sa cítime skôr ako v termálnych kúpeľoch. Večer pokračujeme návštevou bazáru, čo je niečo  ako u nás trhovisko. Väčšina tovaru  na tomto trhovisku je tu fakt lacná, ale  pochádza z Číny, takže  nič zaujímavé som tu nenašiel.  Po nákupoch sa ocitáme v  malej  reštaurácii, kde nám Majid odporúča  dať si  hot-dog. Hlad mi však nahovára skúsiť niečo väčšie.  Veľkým prekvapením je pre mňa  to, čo sa tu nazýva hot-dog.  U nás dobre známy párok v malom rožku je tu asi pol  metrová  bageta plnená mäsom, zeleninou, syrom atď., takže tu by sa z takej porcie  kľudne najedli aj dvaja.

Ďalší deň  prebieha podobne. Čas však ubieha naozaj rýchlo a dovolenka sa  nám pomaly, ale isto posúva do poslednej tretiny, takže musíme  otočiť smer trasy a  ísť pomaly späť. Zasa kvôli hustej premávke  a absentujúcej klimatizácii v aute nášho kamaráta Majida štartujeme o tretej ráno smer Esfahan.

Cesta z Genaveh do Esfahanu a druhá stratená  peňaženka

Cestou dávame iba  pár malých prestávok a po asi 12-tich hodinách sa  ocitáme znova  v našom obľúbenom parku Ghadir. Tu  Milanko zisťuje, že znova stratil peňaženku, tentokrát s komplet celou hotovosťou (cca 500 dolárov) a dokladmi, takže  celý ďalší deň je  strávený hlavne pokusmi o hľadanie,  ktoré našťastie končia úspešné. Stratenú  kapsičku s peňaženkou  sa podarilo nájsť na záchodoch v mestečku Sahreza asi 50 km od Esfahanu. Tu  sa však stihla  zo záchodov dostať do rúk miestnej polície a od nej zasa k tajnej  službe, takže odovzdaniu do rúk majiteľa  predchádzal podrobný výsluch a rôzne  otázky "na telo".  Tajnú službu okrem množstva starých SIM-kariet zaujalo tiež lano na vešanie prádla, ktoré mal v tejto kapsičke, preto padá napríklad  aj otázka,  koho má v pláne zabiť. Podarilo sa však presvedčiť, že prichádzame  v  dobrom úmysle a tak kapsička končí naspäť u Milanka a  s bozkom na čelo ho  posielajú preč.

V podstatne  lepšej nálade sa teda znova stretávame v našom táborisku v Esfahane, kde plánujeme večerný presun  do Tabrizu za našimi kamarátkami z  vlaku. Pred cestou sa ešte  provizórne sprchujeme na záchodoch  a letíme na stanicu, kde sa lúčime s našim  kamarátom a zároveň  výborným sprievodcom Majidom.  Cesta busom trvá asi 15 hodín. Je tu naozaj  náročné  zaspať, keďže sedadla sú do posledného miesta vypredané  a spolucestujúci očividne  veľmi obľubujú klimatizáciu čiže  v krátkych tričkách mrzneme celú noc pri  teplote 15-17  stupňov.  Nakoniec sa aspoň ako tak podarilo zdriemnuť a po pár  hodinách  spánku sa budíme v Tabrize.

Tabriz

Podľa mapy  zisťujeme, že vlastne ani nie sme tak priamo v Tabrize, ale na nejakom druhom terminale 20 km  od centra Tabrizu, takže po  krátkom oddychu  na stanici obsadzujeme staničnú čajovňu. Tu sa po chvíľke akoby  zázrakom objavuje naša kamarátka Sona.  V tomto momente  obidvaja myslíme, že sa nám sníva. Vysvetľuje  nám, že Majid si nechal uložené  číslo, keď sme jej od neho volali a  dal jej info,  že kedy prídeme do Tabrizu.

Zo stanice sa  presúvame taxíkom nájsť miesto na prespanie. Po krátkom  hľadaní  nachádzame niečo, čo sa podoba skôr na asociálnu ubytovňu, ale  cena cca 15  dolárov za dva dni vrátane sprchy nás presviedča,  aby sme batohy zložili práve  tu. S našou kamarátkou Sonou a jej sesternicou Ahou pokračujeme  prehliadkou miestnych reštaurácii, cukrárni  a historických  pamiatok. Tabriz je v celku zaujímavé  mesto, hlavne pre nás s prijateľnou klímou.

Večer dostávam  pozvanie k našim kamarátkam domov na večeru. Milankovi sa  nejako  nechce odlepiť od postele, takže idem teda sám. Na večeri sa  stretávajú  asi 3 rodiny a hneď od príchodu ma čaká naozaj  srdečné privítanie. Na túto  rodinku som sa z celého výletu  tešil asi najviac, keďže z vlaku boli jednoznačne  najveselší.

Ďalšie dni trávime prevažne nákupmi suvenírov  a intenzívnymi návštevami  internetovej kaviarne. Pri nákupoch  treba byť opatrný, keďže miestny obchodníci  pri turistoch radi  nadhodia cenu, ale väčšinou sa ich dá celkom ľahko stiahnuť  s výslednou sumou dole. Večer sme našimi kamarátkami pozvaní  aj s celou ich  rodinou do lunaparku, takže po dlhých rokoch si  trochu pripomínam detské časy.  Posledný deň v Tabrize, čo je vlastne aj finish nášho výletu, od rána triedime obsah batohov a  rozdávame domácim nespotrebovane  jedlo a veci v snahe zmestiť sa do limitu 30 kg. To sa  nám nakoniec  natesno aj podarilo, takže spokojne opúšťame to, čo tu nazývajú  hotel  :)

Bus do Teheránu nám ide až večer, takže predtým  ešte ideme s našimi  kamarátkami do kina, aby sme trochu urýchlili  čakanie. Premietanému filmu síce  nerozumieme ani slovo, ale  aspoň mame kultúrny zážitok z interiéru kina, pri  ktorom mame  pocit, akoby sme sa ocitli o nejaké to desaťročie pozadu, ale aj z bohatého  zastúpenia rôznych druhov hmyzu behajúcich po podlahe. Na autobusovej  stanici  nás čaká zasa trochu menší chaos, keďže každý  nás posiela úplne k inému autobusu, ale našťastie sa nám  podarilo nájsť ten správny, takže nasadáme do modrej VIP Scanie a pokúšame sa aspoň trochu pospať  pred  náročným presunom domov.

Presun na teheránske letisko a návrat domov

Okolo pol šiestej  ráno vyskakujeme na zastávke v Teheráne s označením West terminal. Po vyložení  batohov nás opäť zaplavuje ponuka na zvezenie Už značne obmedzený budget a hlavne  kopec voľného času nás presviedča ísť radšej MHD-čkou a ušetriť tak cca 30 dolárov. Približne podľa  návestí smerujeme  do centra a po pár stovkách metroch prichádzame na nejakú  stanicu  mestských autobusov. Tu dostávame od šoférov na papieriku smer  „Robat Karim“  čo je časť mesta,  kde  sa najbližšie dostaneme k letisku mestskou  dopravou .

Cez mesto ideme asi tak 40  km a šofér nám zastavuje  na kruhovom objazde, kde sa prišiel s nami osobne  rozlúčiť  a dokonca ani nechcel peniaze za lístok. Od tohto miesta je vraj  na  letisko ešte 30 km a taxikári zase špekulujú, len ako na  nás zarobiť, takže po  krátkej prestávke to vzdávame a ideme  naproti letisku pešo s vystrčeným palcom  :) Po chvíľke pri  nás brzdi chlapík ochotný odviezť nás aj zadarmo. Z vďaky  mu  teda hádžeme pred letiskom aspoň 40 tisíc rialov (cca  4 doláre) a presúvame sa do letiskovej haly pokúsiť sa  nájsť miesto, kde si aspoň  kúsok zdriemneme. Karimatky hádžeme  na prvý väčší priestor a čím ďalej, tým viac  sa nám v  okolí začínajú množiť chlapíci v oblekoch s vysielačkami.  Zároveň  prichádza nejaká kočka s tým, že tu sa späť nedá, ale  odporúča nám skúsiť miestnosť  "prayer room"  čo je vlastne mešita na letisku. V nej nachádzame  presne takú partiu  "povaľačov", čo sme hľadali, takže hádžeme karimatky na zem skúšame  aspoň trochu dospať. Táto miestnosť je na relax fakt výborná.  Okrem klimatizácie  sa tu nachádzajú aj automatické osviežovače  vzduchu, takže naše spotené trička tu  aspoň nikomu nevadia.  O druhej ráno sa presúvame k checkinu, kde náhodou stretávame aj dvojicu Čechov, vďaka  ktorým sa  nám podarilo prvý krát po troch týždňoch speakovania dohovoriť vlastnou rečou :) Po štvorhodinovom prestupe v Ankare sa na obed ocitáme doma.  Tu ešte  musím poznamenať, že to bol vôbec môj prvý let lietadlom, čo  bol pre mňa sám o sebe zážitok.

Spomienky na tento výlet sú naozaj výborné a aj s odstupom roku uznávam, že Irán bola jednoznačne tá najzaujímavejšia krajina akú som videl...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?