Bicyklami naprieč Latinskou Amerikou (časť Mexiko a Belize)

Autor: Marek Polešenský | 1.12.2013 o 8:20 | (upravené 1.12.2013 o 8:28) Karma článku: 8,84 | Prečítané:  2313x

Po minuloročnom cykloturistickom pokuse (Bicyklom zo Slovenska do Afriky) bolo jasné, že pocit slobody bicyklového nomáda ma zláka niekam ešte ďalej. Asi žiaden iný dopravný prostriedok neumožnuje vnímať atmosféru okolia tak intenzívne, ako práve bicykel. Nadšenie a skúsenosti z minulej expedície lákajú ísť ďalej a po dlhých úvahach vyberám mne veľmi sympaticku časť sveta a tou je práve Stredná Amerika so štartom v Mexickom letovisku Cancun. Cieľ cesty zatiaľ nechávam na náhodu, ale celkom vhodný bod "medzipristátia" vyzerá byť asi 3500 km vzdialený Panamský kanál, kde početná lodná doprava dáva šancu posunút sa potom cez oceán do celého sveta.

Na úvod ešte popíšem niečo "zo zákulisia" príprav na tento výlet.
Je júl 2013 a ja pišem v robote mail na rozlúčku. Na zoznam záujemcov sa pripája okrem mojej vtedajšej priateľky Marty aj osemnásťročná kamarátka Betka, s ktorou sme precestovali spolu Maroko vo februari tohto roku. Netrvá teda dlho a v mailovej schránke sa na mňa usmievajú 3 letenky do Cancunu s odletom koncom októbra. Po špekuláciách a kalkulovaní stavu účtu sa rozhodujem pre tento účel zrenovovať svoj starý horský bicykel a k výbave z predošlých výletov dokupujem už len benzínový varič, filter na vodu, nové tašky a pár drobností. Skvelých nadšencov na renováciu môjho biku nachádzam v Športservise Podunajské Biskupice, kde naozaj statočne odolávali mojmu týždňovému nonstop otravovaniu :) Bicykel teda po pár dňoch dostáva podobu seriózneho expedičného stroja a ja si ho od nadšenia parkujem hneď vedľa postele. S ešte väčším nadšením obieham obchody a dolaďujem posledné detaily hardwéru. Zo zostavy nám vypadáva Marta a tu narážame na podivné praktiky leteckej spoločnosti Airberlin, kde nám tvrdia, že takmer 500-eurová letenka je nezrušitelná a pri pokuse o prepis na inú osobu nám okrem poplatku 120 eur za prepis mena zaúčtovali aj rozdiel medzi pôvodnou a aktuálnou cenou, čo po zrátaní dosiahlo neuveritelnú sumu vyše 700 eur. Tretia letenka teda nenávratne prepadá.

Čas tentokrát odsýpa rýchlejšie ako by som si želal a dúfajúc, že som nič nezabudol, odnášam pripravené balíky s výbavou kolegovi Jirkovi do pristaveného auta. Kalendár ukazuje pondelok 28. októbra a my skromne štartujeme našu expedíciu smerom na viedeňské letisko Schwechat. Tu dostávam ponuku od počernejších letiskových pikolíkov na odvoz batožiny k checkinom dokonca s polovičnou zľavou “iba” za 5 eur. Predstava ťahania škatúl cez celé letisko nás oklame natoľko, že nakladáme veci na vozík týmto špekulantom. Viac nás však dobehlo toto podivné duo keďže checkin bol od dverí vzdialený asi 20 metrov. Nadávajúc vyťahujem teda posledné euromince a ideme si po letenky. Let cez Dusseldorf do Cancunu trvá asi 13 hodín, ale nadšene ho využívame na dobehnutie spánkového dlhu.

Mexiko
Mexiko

Po dlhých hodinách pristávame na cancunskom letisku, kde celkom zaujímavou raritou je most ponad diaľnicu spájajúci pristávacie dráhy a terminál. Po opečiatkovaní pasu sa dostávame na miesto pripomínajúce colnícku lotériu. Po stlačení tlačidla sa tu náhodne zobrazí buď zelené, alebo červené svetlo. Šťastlivci s červeným svetlom tak vyhrávajú komplet prehliadku batožiny. My však bez “výhry” pokračujeme ďalej a bicykle dávame dokopy priamo v príletovej hale, čo vzbudzuje značnú pozornosť a úsmevy okolia. S pocitom podobným saunovaniu pokračujeme smer Cancun prvý krát kompletne s naloženou batožinou. Blúdenie trvá asi hodinu a pol, ale nakoniec sa nám podarilo nájsť náš hostel. Biorytmus sa mi však oklamať nepodarilo a aj napriek pokročilej nočnej hodine sa len zúfalo prehadzujem na posteli. Ráno teda rovno bookujem ubytko ešte na ďalšiu noc. Takmer celý deň zabíjame flákaním sa po meste v snahe nájsť niečo lacné na jedenie a trhovisko s čestvými potravinami. Po niekoľkých hodinách nachádzame kúsok od hostela miesto s názvom Mercado 28. Trhovisko tu je však iba plné handier a suvenírov, takže ako sa neskôr dozvedám, je to trh viac menej pre dovolenkujúcich návštevníkov. Po návrate na hostel štartujem google v snahe nájsť nejaké informácie ktoré by sa mohli hodiť. To čo som hľadal sa volá Mercado 23 a na rozdiel od predošlého je to tradičný a hlavne dobre zašitý trh pre domácich s domácimi cenami. Únava z časového posunu už presahuje moje nadšenie preto poberám sa nabrať nové sily na zajtrajší deň do postele čo okamžite využíva Betka na prehliadku nočného života a v značne veselom stave sa vracia okolo pol štvrtej ráno. Je teda viac než isté, že na nejaký významnejší presun môžme zabudnúť.

Skoro ráno štartujem smer Mercado 23 nakúpiť nejaké zásoby jedla a zvyšok doobedia prehadzujem cyklotašky v snahe optimálneho využitia a vyváženia. Extrémna vlhkosť tu spôsobuje, že zavesené prádlo nie je suché ani po dvoch dňoch na sušiaku. Betku vyháňam z postele okolo obeda a ja ešte využívam internetové pripojenie na stiahnutie chýbajúcich máp od kamarátov zo Sygicu. Tempom úmerným spánkovému dlhu sa presúvame cez mesto, kde zastavujeme ešte v Immigration Office popýtať sa ako to je tentokrát s asi 20-eurovým turistickým poplatkom, ktorý sa tu účtuje pri opustení krajiny. Našťastie ten je už zahrnutý v cene letenky takže opúšťame mesto a po ceste 307 mierime na juh. Teplo a vlhkosť robí pedálovanie čím ďalej náročnejším. Finiš dnešného maratónu dávame v Puerto Morelos. Milý mladík za recepčným okienkom sa necháva ukecať a púšťa nás tu prespať zadarmo k hotelovému bazénu na lehátka.
Druhý deň nás príjemne budí východ slnka a pekný pohľad na pláž. O niečo lepším pocitom skáčeme do pedálov. Netrvá dlho a dorážame do Playa del Carmen, kde prvý krát degustujem pivo s prichutou paradajok a chilly. Návšteva plaže nám však okrem spálenej kože a množstva piesku na bicykloch nič prevratné neprináša. Nocľah nachádzame niekde, neviem na koľkom kilometri, za akýmsi skladom s potápačskou výstrojou.

Ráno štartujeme smer Tulum. Tu už je jasné, že pobyt na slnečnej Playa del Carmen bez trička nebol ten najlepší nápad. Inak tento úsek je orientovaný hlavne na bohatšiu klientelu, čomu nasvedčuje aj množstvo luxusných hotelov a pestré cenniky pri atrakciach. Obedný oddych od horúčav dávame na mieste, ktoré sa volá Cenote Dos Ojos. Pre tých, čo slovo Cenote čítajú prvý krát, len v skratke popíšem o čo sa jedná. Cenoty môžme nájsť naprieč celým Yucatanom. Sú to akési jazierka v džungli väčšinou s kryštáľovo čistou vodou, v minulosti vraj využívané ako posvätné miesta miestnych mayských kmeňov. Tieto jazierka môžu byť otvorené, zakryté, alebo úplne skryté vnútri jaskýň. Plávanie, alebo potápanie je tu skutočným zážitkom. Stretávame tu českú dvojicu Karola a Andreu cestujúcich po Yucatane v rámci nejakeho výmenného pobytu s inou Mexickou dvojicou. Je to tu naozaj fascinujúce miesto a o to viac, keď dostávam ponuku od miestneho sprievodcu pridať sa zadarmo k jeho skupinke a prešnorchlovať sa dovnútra jaskyne. Škoda len, že tu končia možnosti mojej foto výbavy, lebo to čo bolo skryté v útrobách jaskyne, je naozaj ťažké textom popisať. Po príjemnom osviežení pokračujeme smer Tulum, kde sa úplnou náhodou ocitáme v hosteli pre cyklistov. Tu ma čaká nepríjemné prekvapko, keď zisťujem, že displej laptopu sa mi pravdepodobne pri padnutí bicykla zo stojanu podarilo rozbiť.
Štvrtý deň v rámci prekonávania ponorkovej choroby volíme každý svoje tempo a na cestu štartujeme s asi hodinovým rozostupom. Pred odštartovaním ešte inštalujem ozvučenie bicykla a púšťam sa do boja s kilometrami. Pohľad na mapu nekompromisne stanovuje dnešné minimum na 100 km, keďže v tomto úseku je len dedinka vzdialená 30 km a potom už iba 70 km naprieč yucatanským pralesom. Na konci Tulumu ešte zastavujem dokúpiť nejaké ovocie a zeleninu na cestu a bez zdržiavania pokračujem v ceste. Tá je už o niečo prázdnejšia čo sa týka premávky, ako tomu bolo doteraz. Po asi 30 km pedálovania zastavujem doplniť tekutiny a prichádzajúca búrka ma presviedča ostať ešte aj na Tacos. Dávame sa do reči s majiteľom a ako bonus dostávam plný tanier výbornej aztéckej polievky. Čas ubieha a do najbližšieho mesta ostáva 70 km takže sa lúčim a pedálujem ďalej. Čas zotmenia je akuálne okolo pol šiestej večer a tma prakticky prichádza, ako keď zhasnete svetlo. Tempo teda volím o čosi svižnejšie. Kúsok ďalej je policajtami uzavretá cesta, ale mňa púšťajú ďalej a tak mám celú cestu viacmenej len sám pre seba. Z diaľky tu vidím predmet pripomínajúci roztrhanú pneumatiku uprostred jazdného pruhu. Nevenujem tomu príliš pozornosť a asi 2 metre od toho zisťujem, že povaľujúci sa predmet je vlastne živý krokodíl, čo mi ešte viac pomohlo zlepšiť dnešnú priemerku. Tma prichádza asi 20 km pred mojím dnešným cieľom. Blískanie nad hlavou v kombinácii so samotou na ceste uprostred pralesa vo mne dvíhajú dobrú dávku adrenalínu. Po trištvrtehodine pedálovania dobieham Betku. Ponorka-neponorka som fakt rád, že ju vidim a hneď vymieňame historky. Jej sa dnes podarilo dostať do miestnej indiánskej osady, kde dokonca dostala aj najesť. Tri kilometre pred mestom zisťujeme dôvod uzávierky cesty. Najprv obiehame dlhú kolónu kamiónov. Potom sa dostávame na miesto plné konárov a kameňov na ceste, ohraničené horiacimi faklami. Hneď nás obkolesuje početná skupinka ľudi. Zisťujeme, že sú to učitelia, ktori takto protestujú proti vláde a ďalej nikoho nepúšťajú. Podarilo sa nám ich však ukecať a tak dostávame bodyguarda s prezývkou Rambo a jeho kolegu, ktorý sa nám zabudol predstaviť. Vyzbrojení metrovými mačetami na chrbtoch nás vyprevádzajú stanovým táborom na druhú stranu a my pokračujeme v ceste. Dole v dedine sa dozvedáme, že takto kempingujú už štvrtý deň, čo spôsobuje značné problémy s dodávkami potravín do dediny. Únava z dnešného dňa nás donucuje zakotviť hneď v prvom hoteli, kde nam dávaju možnost utáborit sa pred dverami izieb. Výber miesta sa však niekedy nevydari a ja mám stan pred dverami, kde si nejaká zamilovaná dvojica naozaj celú noc dokazuje svoju lásku výdatným množstvom decibelov.

Deň s poradovým číslom päť už od začiatku naznačuje nulový prírastok na tachometroch. Únava a minimum spánku v kombinácii s daždivým počasím nedáva najmenšiu šancu prekonať dnešné minimum 130 km. Väčšinu dňa teda trávime obhliadkou mesta a skrývaním sa pred dažďom. Padá jednoznačné rozhodnutie ostať ešte tu. Obzeranie sa po lacnom ubytku prináša ďalší historický skvost do môjho cestovateľského denníčka. Ešte stále mám pred očami šok z bordelu v hosteli Los Amigos Oaxaca, ale ten bol oproti tomuto čo nám ponúkli, luxus. Za 70 pesos nám tu otvárajú miestnosť pripomínajúcu chliev pre dobytok. Dúfajúc, že sú tam ešte nejaké dvere vedúce do izby stojíme a obzeráme popísané plesnivé steny. Okrem jednej páchnucej hamaky nás tu nič iné nečaká. Snažíme sa teda aspoň sami seba presvedčiť, že za 35 pesos je to lepšie ako nič.
Ráno opúšťame toto miesto rýchlejšie ako bežne. Poďla kilometrovníkov nám ostáva niečo okolo 130 kilometrov do konca cesty 307 a odtiaľ je už len na skok do Belize. Pre väčšiu motiváciu k výkonom pokračujeme zasa každý vlastným tempom. Asi po 50 km zaostrujem nápis "Pollos, Comida,.." a dym z grilu ma definitívne zlákal do rodinnej reštiky pri ceste. Po pár minútach tu zastavuje aj Betka. Grilované kurča je naozaj fantastické aj miesto vyzerá, že by stálo za to tu prenocovať. Obmedzený rozpočet nás privádza na pôvodnú myšlienku odpracovať si jedlo a nocľah, takže Betka vyťahuje slovník a ja aspoň dopomáham rukami-nohami. Vyplašená domáca pani si najprv myslí, že na objednané jedlo nemáme peniaze. Potom sa jej však tento nápad začína pozdávať a volá manžela. Ten s úsmevom súhlasí, takže sa chytám fúrika zatiaľ čo Betka ostáva asistovať v kuchyni. Za túto iniciatívu sme odmenení nielen skvelou večerou, ale aj možnosťou prespať u tejto veselej rodinky, čo aj radi využívame. Domček, kde strechu pokrývajú palmové listy a sprcha z konárov v džungli, vytvára jedinečnú atmosféru, ktorú je lepšie raz zažiť, ako si tu 100 krát o nej prečítať. Proste fantázia!

Raňajky ako pre kráľov nám spríjemňujú štart do ďalšieho dňa. Príliš sa nám nechce odísť, ale predsa sa lúčime a dávame bicykle dole zo stojanov. Náš prvý checkpoint, hranice s Belize, je už na dosah, takže ťaháme čo to dá, až sa dostávame do mestečka Bacalar. Tu dávame pauzu na prvej pumpe v snahe získať nejakú mapu, kedže možnosti všetkých zadarmo máp, čo sme cestou nazbierali, presne tu aj končia.
Prihovára sa nám dievčinka menom Brissa, ktorá nám ponúka možnosť ubytovania zadarmo u jej rodičov. Dostávame papierik s číslom a stretávací bod nastavujeme predbežne pri bare La Jungla (čit. La Hungla). Do večera ešte ďaleko, takže meníme bod záujmu na najbližšiu reštiku. Špekulácie, čo po výdatnom obede, končia tento krát v netCafe, kde hádžem na web pár úlovkov z foťáku a študujem mapy na ďalší deň. Telefónom dávame Brisse vedieť, že ostávame a onedlho sa objavuje pred nami. Nasledujeme žltý taxík niekoľko blokov a zastavujeme v dome jej rodičov pri lagúne. Nasleduje milá zoznamovačka s celou jej rodinou a my bez bicyklov a batožiny pokračujeme v taxíku ku nej a jej manželovi. Dostávame ponuku ostať o deň dlhšie čo radi využívame, kedže svalovica na nohách sa už začína ozývať čoraz intenzívnejšie a smrad oblečenia, ktoré vyše týždňa nedokážeme vysušiť už odpudzuje snáď všetko vrátane komárov. Budím sa asi na trikrát a peknú chvíľu trvá, kým opúšťam hojdaciu sieť a rozlepujem oči. Dnes majú pre nás pripravenú doobedňajšiu obhliadku okolia, takže sadáme do pristaveného auta a konečne si trochu vezieme zadky aj bez pedálovania. Zvyšok dňa už v podstate len relaxujeme a pripravujeme sa na zajtrajšiu pedálovačku na hranice. Večer ešte otvárame nejaké pivá pri Lagúne Bacalar, kde sa s nami prišlo rozlúčiť aj pár miestnych a ideme spať.

Posledné mexické kilometre dorážame kľudným tempom na hranicu. Podávame pasy do búdky odkiaľ vychádza absurdná požiadavka na zaplatenie výstupného poplatku vo výške 40 eur. Vysvetľujem, že presne na tento poplatok som sa už pýtal v cancunskom Immigration Office a podľa nich bol tento poplatok zahrnutý v cene letenky. Asi chybou bolo, že som netrval na písomnom potvrdení tejto informácie. Colník teda aj po niekoľkých telefonátoch trvá na tom, aby sme tento poplatok zaplatili znova. V návale adrenalínu sa pokúšame prejsť hranicu bez platenia, ale o niečo ďalej sme otočený do protismeru iným chlapíkom. Pokus číslo dva na druhom prechode končí tiež neúspešne, keďže ten je len pre motorové vozidlá. Tu už nás beznádej prinútila siahnúť na finančnú rezervu a po pol dni naťahovania konečne dávame foto pri nápise Welcome to Belize.

Belize
Belize

Menšie blúdenie v bezcolnej zóne plnej obchodov a nachádzame sa na belizskej strane hranice. Ľudia už sú tu podstatne menej príjemní. Ženská za prepážkou dáva výsluch podobný tomu aký je bežný pri vstupe do USA. Úsmev do kamery a do pasu dostávame povolenie na 8 dní pobytu v krajine. A teraz prvé dojmy.
Až do tohto momentu sme vedeli o Belize tak maximálne, kde sa nachádza na mape a že tu vraj máme nejakeho krajana. Podľa informácií táto bývalá britská kolónia získala nezávislosť iba pár rokov dozadu, a to v roku 1981. Ako jediná krajina Strednej Ameriky preto používa ako úradný jazyk angličtinu. Lokálna mena sa tu nazýva Belizský dolár a jej kurz je pevne fixovaný na americký dolár v pomere 2BZ$=1US$. Kto by čakal romantiku na pobreží Karibského mora, je od pravdy ďaleko asi tak, ako my od našich domovov. Smutná história tohto Britmi vytvoreného štátiku je poznačená ich dlhoročných útlakom a teda veľkú časť obyvateľov tvoria potomkovia čiernych otrokov, ktorých sem v 16-tom storočí doviezli Angličania cez Jamaiku z Afriky na ťažbu mahagónového dreva a dreviny s anglickym nazvom “logwood”, ktora sa vraj používala ako prirodne farbivo. Popri tejto skupinke ešte stihli premiešať populáciu ďalšou pracovnou silou napríklad z Ázie a podobne, takže na území tohto malého štátu je možné nájsť naozaj pestrý mix národností, čo len prispieva k faktu, že najčastejšia veta od miestnych znie "buďte opatrní, je to tu fakt nebezpečné".

Rozbitou cestou, po ktorej sa ledva vyhnú dva oproti sebe idúce autá, sa presúvame v snahe nájsť na mape vyznačenú Northern Highway. Tma robí jazdu po tejto ceste skutočným adrenalínovým zážitkom a len tak-tak sa vyhýbame trúbiacemu autobusu. Kde sakra je tá severná dialnica? “ Toto je severná diaľnica”, obieha nás chlapík na neosvetlenom bicykli. S vypleštenými očami snažíme sa dostať z neho ešte nejaké informacie. Ponúka nám možnosť prespať uňho v najbližšej dedine. Chvíľu váhame, ale po pár metroch sme otvorenejší tomuto návrhu. V drevenej chatrči nás víta jeho žena so synom a ponúkajú nám miesto na gauči a zavesenej sieti. Aj napriek veľmi skromným podmienkam tu však nešetria úsmevmi a my zaujato vyzvedáme detaily ich života.
Ráno sa budíme do upršaného dňa. Vzhľadom na nie celkom bezpečnú trasu a množstvo výstrah od ľudí sa začínam pohrávať s myšlienkou vrátiť sa do Mexika a obísť túto krajinu. Po radu ideme pár ulíc ďalej k chlapíkovi, čo má údajne doma pripojenie na net. Už od príchodu nám radí vyhnúť sa tomuto úseku. Otáčame teda smer a skúšame prejsť hranicu naspäť do Mexika. Tu znova narážame na poplatok za opustenie krajiny čo by nám už dosť predražilo výdavky, takže zatínam zuby a pokračujeme smer Corozal. Toto mestečko na pobreží Karibiku mi pripadá ako z apokalyptického filmu. Betka zjednáva zadarmo miesto na stan vedľa hotela. Divný pocit z tohto miesta ma však presviedča vychutnať si radšej pohodlie postele vnútri a zároveň nerobiť zo seba hostinu pre komáre. Večer sa vyberáme preskúmať okolie. Lokálni ľudia sú tu vraj veľmi leniví, preto drvivú väčšinu obchodov tu vlastnia Číňania. Sortiment je tu na môj vkus už podstatne menej kvalitný a lákavý. S dvoma sáčkami cestovín sa teda vraciame späť na hotel.
Betkin bicykel už nutne potrebuje doladiť nejaké detaily, takže po prebudení rovno vyťahujem náradie a púšťam sa do toho. Tu zisťujem, že na jej bike nemáme vlastne vôbec žiadne náhradné diely a o trvácnosti napríklad brzdových platničiek podivného názvu si dovoľujem pochybovať. Po uviazaní tašiek znova roztáčame kolesá, keď tu zrazu vidím čínsky obchod s bicyklami. Zastavujeme a ja ukazujem predavačovi brzdové platničiky na Betkinom bicykli. Na veľké počudovanie nám prináša platničky presne tej istej podivnej značky a dokonca aj model sedí. Tu sa asi prvý krát ukázala výhoda lacných azijskych komponentov, keďže na môj bike tam nemali ani len reťaz. Predierame sa ďalej dedinkami a obieha nás nemecký pár na motorke. Zastavujeme pri neďalekom stánku s ovocím a dávame sa s nimi do reči. Pestrá zbierka nálepiek naznačuje že ide o skúsených svetobežníkov, takže s radosťou počúvame všetky odporúčania. Smer máme rovnaký a vyzerá, že trasu majú naštudovanú ďaleko lepšie než my. Po debate pokračujeme smer Orange Walk Town kde najprv dostávame ponuku prespať na prvej pumpe, ale hlad nás posúva ďalej do mesta. Tu nasledujeme šipky s označením “pizzeria Carlos”. Nad zeleným domcom visí tabuľa so skromným tvrdením "Najlepšia pizza v meste", tak teda vyklápame stojany a usádzame sa na terase. Okrem domácej pani kolumbijského pôvodu si prisadá ku nám aj jej manžel, energický dôchodca Carlos, ktorý to v záujme zachovania imidžu podniku hrá na Taliana, ale podľa prízvuku je nám hneď úplne jasné, že jeho pôvod je skôr niekde vo Francúzsku, čo neskôr aj priznáva a dopĺňa pár ďalšich krajín do svojho pestrého rodokmeňa. S nadšením nám rozpráva cestovateľské historky svojho mládí až postupne prechádza na prezentáciu svojich majetkových pomerov a stavov účtov, ktoré sú ešte neuveriteľnejšie ako jeho krajina pôvodu. Spolu s pizzou dostávame po záverečnej ponuku utáboriť sa na terase tohto podniku.

Už niekoľkodňový dažďový maratón nám znepríjemňuje presuny, odkedy sme prekročili hranicu. Budíme sa znova do upršaného dňa a Carlos prichádza s možnosťou ostať ešte nejaký čas na jeho terase, pričom znova rekapituluje svoje majetkové priznanie. Po pár minútach však nasadzuje tvrdú ofenzívu a Betka dostáva ponuky všelijakých druhov. Po odmietnutí tohto rozprávkového spolužitia nás dedo Carlos posiela pedálovať ďalej naprieč tropickou búrkou. Premoknutí to vzdávame pár kilometrov ďalej a aj vzhľadom na pokročilý čas skáčeme do cesty potenciálnemu odvozu s palcom hore. Netrvá dlho a nakladáme výstroj do bieleho pickupu. Máme fakt šťastie. Okrem toho, že smeruje do Belmopanu, kam sme sa chceli dostať, máme možnosť si pozrieť ešte aj Belize City, od ktorého nás všetci odhovárali kvôli bezpečnosti. Po pár hodinách teda spokojne vyskakujeme v meste Belmopan, ktoré je už asi len 50 km od hraníc a tu skladáme premočené veci v čínskej ubytovni vedľa cesty.
Nasledovný deň nás čaká úsek síce kratší, ale s podstatne kopcovitejším profilom. Veľmi sa nezdržiavame a ponáhlame sa po ďalšiu pečiatku do pasu. Asi 5 km od hranic nás zastavuje chlapík menom Rodolfo, ktorý nám ponúka táborisko na jeho farme. Dozvedáme sa, že v rokoch 1999-2001 prešiel bicyklom celú Južnú Ameriku, takže súhlasíme a zastavujeme sa tu teda na kus reči. Fotky a historky stáli za to. Menej už však miesto na spanie, kde okrem mojej lacnej hypermaketovej karimatky k mizernému spánku aktívne prispievala celú noc aj Rodolfova zbierka hydiny, ktoré sme mali asi 2 metre od stanu.

A teraz už fakt hurá na hranicu. V kopci pred ňou nás dobiehajú chalani z českej expedície "Know No Borders" cestujúci autom naprieč Severnou a Južnou Amerikou. Po zaplatení jedného zbytočného a jedného nezmyselného poplatku sa všetci ocitáme na guatemalskej strane, ale o tom už viac nabudúce :)

Mexiko
foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:
Belize
foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:  foto:
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?