Stopom na kebab

Autor: Marek Polešenský | 26.10.2014 o 10:03 | (upravené 26.10.2014 o 20:41) Karma článku: 6,18 | Prečítané:  1746x

Zúfalosť z tohtoročnej sezóny, kedy leto skôr odišlo ako nás vôbec stihlo trochu ohriať ma doslova nakopla zas a znova vymyslieť niečo uletené a presunúť sa niekam, kde by som väčšinu času nemusel na seba dávať viac ako trenky s krátkym tričkom a šlapkami a popri tom sa naplno povenovať poletovaniu v oblakoch s kúskom plachty nad sebou zvanou Paragliding. Pohľad na mapu v kombinácii s dlhodobou predpoveďou počasia jednoznačne hrajú v prospech južného pobrežia Turecka, kde sa koncom Októbra koná veľký festival leteckých športov a ako je už dobrým zvykom - spraviť si jednym z cielov aj samotnú cestu, rozhodujem sa tentokrát využiť na presun ochotu ľudí a zviezť sa s prúdom áut smerujúcich týmto smerom.

Je utorok 14.10. a zo mňa sa zase raz stáva dočasný bezdomovec. Vraciam kľúčiky od podnájmu a beriem so sebou dva moje najoblúbenejšie batohy plné zábavy vo forme paraglidingových krídel a to rovno dva kusy pre prípad, že by sa niekto chcel cestou so mnou o túto radosť podeliť aj tandemovým lietaním vo dvojici. Do výbavy pridávam už len spacák, stan, karimatku a dve najoblúbenejšie tričká. Zvyšnú časť môjho majetku presúvam na uskladnenie ku kamarátovi Rasťovi, ktorý mi ponúka na odštartovanie pár kusov kartónu a odvoz na odpočívadlo do Jaroviec čo veľmi rád využívam.

Batohy skladám na konci parkoviska a vyťahujem kartón s nápisom "Istanbul". Prechádzajúci vodiči prekrúcajú oči ako výherné automaty, ale vyše hodinu tu robím len atrakciu bez nejakého extra efektu a posunu. Mením teda stratégiu a volím priamy kontakt a teda vypytovanie sa priamo tankujúcich ľudí. Hneď prvá otázka ma po overení, či nemám nejaké nekalé úmysly, posúva za hranice na odpočívadlo Mosonmagyaróvár. Tu po troche slalomovania pomedzi zaparkované kamióny nachádzam veselého chlapíka Zsolta. Ukazujem mu cedulu s nápisom " Budapest". Nasmeruváva na mňa prst s otázkou  "No bandita?", na čo prikyvujem v horizontálnom smere a nasadám spokojne do jeho kamióna, ktorý ma výraznejšie posúva na úroveň Budapešti. Vyskakujem na pumpe na ringu okolo mesta, kde aj napriek množstvu  áut márne držím kartónovu cedulu. Zase si to žiada taktickú zmenu, takže drzo skáčem do cesty okrem tankujúcim aj zákazníkom McDrive-u. Nič. Zúfalo sa presúvam na výjazd. Neverím vlastným očiam. Biela dodávka fakt zastavuje. Dostávam ponuku na odvoz mojim smerom na úroveň Kecskemétu. Každý kilometer znamená nové možnosti takže nasadám. Pumpa kde som sa po asi hodine objavil, sa však nevyznačuje nejakou hustou premávkou. Naopak pri počte prejdených áut sa už začínam obzerať po mieste na utáborenie. Prechádza okolo mňa tmavé auto so Srbskou značkou,  ktoré zastavuje a dáva spiatočku. Perfektné. Môžu ma zobrať po hranicu. Atmosféra je veselá a s týmto sympatickym párikom po pár historkách vyskakujem na Srbsko-Maďarskej hranici. Maďarsko teda po dnešku hodnotím ako príjemnú krajinu na stopovačku.

Srbsko

Srbskí panáčikovia však znova nesklamali tradičnou aroganciou. V priebehu pár minút som bol takmer vyhostený za neochotu presunúť sa stopovať na kilometer vzdialenu pumpu, čo pri už aj tak dosť slabnúcej viditeľnosti by mi ešte viac znížilo šance. Presúvam sa teda pár metrov ďalej a onedlho už vidím rezko pochodujúceho panáčika oproti mne. Pri požiadavke o môj pas sa už vidím na opačnej strane hranice, našťastie pri listovaní stránok ho zbierka pečiatok zaujala natoľko, že kyslá tvár sa mení na prekvapene usmiatu a pas opäť končí v mojej kapsičke. S prianím šťastnej cesty pokračujem v postávaní s palcom hore. Osobáky je už vďaka pokročilej tme takmer nemožné stopnúť, takže preskakujem cez cestu a skúšam výjazd odkial vychádzajú všetky kamióny po colnej kontrole. Asi po minúte pribrzďuje macedónsky kamión na ktorého hádžem psie oči aby ma hodil aspoň na tú prvú pumpu. Súhlasí a podarilo sa mi ho v priebehu pol minúty ukecat aby ma zobral až do Belehradu. Viac už ani neskúšam a rovno kontaktujem dohodnute ubytko cez Couchsurfing. Háčik je však v tom, že chlapík samozrejme nejde priamo do mesta, ale tradične obchvatom, takže zase končím na pumpe cca 8 km od mesta. Keď už som očami premeriaval priľahlé polia kde sa zložím, ešte som netušil aký sled udalostí ma čaká. Pár opýtaných sa vyhovára na iný smer. Na pokec sa zastastavuje Dragan. Chlapík, ktorý žije vo vedľajšej dedine. Vrámci dobre rozbehnutej debaty zároveň pomáha pri dohadzovaní odvozu. Na pumpu prichádza sympatická blondínka na červenej Fábii. Na sedadle spolujazdca sedí babička a zadné sedadlá sú beznádejne preplnené batožinou. Vravím si bez šance. Dragan sa však nevzdáva a ukeciava túto pani od ktorej neskôr zisťujem, že ide kúsok odtial ako mám adresu na môj Couchsurfingový kontakt Dianu. Neuveriteľné sa stáva skutočnosťou a ešte neuveriteľnejšie bolo, keď sa podarilo nájsť miesto aj pre mňa a moje dva batohy takže zatváram dvere a vychutnávam si posledné dnešné prestopované kilometre. Tento večer prvý krát skúšam Couchsurfing ako hosť, takže nesmelo otváram bránu na starom komunistickom paneláku, kde ma už čaká Diana s jej malou dcérkou Isabel.

Deň číslo dva začína úsporným režimom. Dávam sa ukecať na predĺženie pobytu o jeden deň, čo nebol celkom šťastný krok vzhľadom na pracovnú vyťaženosť mojej hostiteľky a skôr bez kalerábov by som to nazval zbytočne zabitým časom, keďže z mesta som dokopy nič nevidel. Počasie akosi tiež prestáva spolupracovať. Ďalší deň sa budím do upršaného rána. V zúfalosti dúfam, že aspoň na pár minút si dážď dá pauzu a ja budem môcť presunúť batohy na neďalekú pumpu, čo sa nakoniec po asi polhodine podarilo. Ocitám sa teda na odporučenom mieste, kde sa mi podarilo ukecať nemku Janu cestujúcu mojim smerom asi do trištvrtiny cesty medzi Belehradom a Nišom. Velmi milý odvoz. Na pumpe kde sa lúčime triafam zas macedónskeho kamionistu. Časovo to vyzerá zaujímavo aj na prípadný presun až do Sofie. Niš na mňa pri poslednej návšteve nespravil nejaký extra dojem, ale je významnou križovatkou, kde sa hlavná cesta delí na dva hlavné smery. Tým prvým sú grécke Thessaloniki a druhá odbočka smeruje na hranicu s Bulharskom, ktorá je už prakticky na skok. Dôležité je však správne trafiť miesto prestupu. Často vhodnejším miestom môže byť kamionistické odpočívadlo ako pumpy zývajúce prázdnotou. Naopak zas v prípade núdze je jednoduchšie z takejto pumpy nájsť niekoho smerujúceho do centra, čo pri kamiónoch je velmi zriedkavé. Takže do taktizovania treba radšej zahrnúť aj optimistický odhad času do zotmenia. Volím pumpu a ako naschvál ostávam visieť niekolko hodín. Pre pokročilú hodinu sa už začínam zmierovať s variantou prespania v Niši a lovím z telefónu môj Couchsurfingový kontakt Máriu, ktorá žije v tomto meste. Západ slnka už tiež naznačuje riskantnosť ďalšieho pokračovania. Nachádzam chlapíka na bielom pickupe, ktorý ide do centra. Akurát ho musím počkať asi pol hodinu, kým mu linkový autobus z nemecka donesie nejaké haraburdy. S Máriou dohadujeme miesto stretnutia v centre. Priznám sa, moc som nebol nadšencom sociálnych sietí a internetových kamarátstiev, ale Mária od začiatku pôsobila, že tento názor na Couchsurfing a pod. možno ešte prehodnotím. S Máriou býva v byte ešte aj poľská spolubývajúca Dorota a tieto dve cestovateľky v kombinácii s miestnou partičkou ľudí dokázali vyčariť naozaj neuveriteľnú atmosféru, takže namiesto pôvodnej ledva jednej noci sa toto miesto pre mňa stáva domovom na nasledujúcich takmer 5 nocí. Cez internet nachádzam aj miestnu početnú partiu paraglidistov, takže väčšinu dní trávime skúšaním lokálnych terénov, ktoré sú známe aj za hranicami vďaka rôznym národným aj medzinárodným paraglidingovým súťažiam.  Vývozy na kopec za symbolických cca 50 centov na osobu vrátane odvozu a dovozu až domov len dokazujú, že pri tomto športe sa dá za málo peňazí zažiť celkom "dosť muziky". Medzi tým sa však partia mojich kamarátov zo Slovenska  ohlásila z Tureckého Oludenizu, že dorazili na miesto a pôvodný plán bol, že tam už dnes budem s nimi takže aj keď veľmi ťažko musím dvihnúť kotvy a pohnúť sa vpred. Z Nišu do Istanbulu ostáva niečo cez 700km a ešte ďalších vyše 800km na pobrežie. Presun do Sofie (cca 150km) riešim kvôli úspore času nočným vlakom a používam prítom fintu, ktorú som sa dozvedel od domácich.  Je totiž možné kúpiť si lístok iba po hranicu a zvyšok cesty ísť bez lístka. V prípade kontroly stačí potom sprievodcovi  bez vysvetlovania podať 200 dinárov čo je asi 1,50 eura a ten potom bez slova odíde. A aj odišiel :)

Bulharsko

Vyskakujem na stanici v Sofii ráno o ôsmej a oprašujem nostalgické spomienky na výlet do Iránu. Metrom sa posúvam úplne na poslednú stanicu na okraji mesta a hľadám poznačené miesto s výstižným názvom Chernata kotka (Čierna mačka).  Toto miesto však bolo jedno z tých šťastnejších. Po chvíľke oproti mne kráča ďalši stopár Ivan, ktorý sa len tak z nudy chystá vypadnúť z mesta na pár dní a často využíva práve tento spôsob cestovania. Tomu sa hneď podarilo vybaviť chlapíka na taxíku mimo služby, ktorý sa ponúkol , že nás oboch zadarmo môže odviezť do Plovdivu čo je asi na pol ceste medzi Sofiou a tureckou hranicou. Výborne. Vyskakujem pri kamionistickej reštike kde už je pekne značený smer Istanbul. Obstávanie s kartónom pri ceste je vďaka rýchlosti áut viac-menej s úplne mizernou šancou na úspech. Takže jedinú nádej vidím zas v prechádzke po parkovisku a hádzaní  "psích očí" na odstavených vodičov.

Do tretice všetko dobré. Po dvoch odmietnutiach sedím v tureckom kamióne, ktorý ma môže odviezť na hranicu. Asi 3 km pred ňou už vidieť dlhú kolónu kamiónov a tak mi neostáva nič iné, len pokračovať naproti vztýčenej Tureckej vlajke pešo. Vlastne nie tak celkom. Po asi kilometri šlapania sa mi podarilo stopnúť biely bulharský minibus s dvoma divnými típkami. Nasledujú ešte divnejšie otázky ako napr. či im pomôžem odviezť to auto naspäť do Sofie. Tu usudzujem, že táto partička mi asi moc nepomôže ku šťastiu, tak vyskakujem pri pasovej kontrole a pokračujem pešo. Potešujúce bolo pre mňa, že víza už nie je potrebné kupovať a od colníka sa dozvedám, že o asi hodinu pôjde tadial linkový autobus smerujúci do Izmiru odkiaľ už nieje moc komplikované a časovo náročné sa dostať do Fethiye a Oludenizu, kde mám plánované niekoľkotýždňové "medzipristátie" kvôli paraglidingu. Stopovačku do Turecka (na kebab:) tu teda symbolicky na Tureckej hranici finišujem a ďalej volím rýchly presun autobusmi, ktoré sú tu relatívne lacné s kvalitným servisom a výborným komfortom.

Turecko

Prvý spoj do Izmiru je na ceste približne 9 hodín, čo využívam na priebežné znižovanie spánkového deficitu. Dorážame tesne pred štvrtou ráno a po troj hodinovej čakačke na stanici nasadám do luxusného autobusu priamo do Fethiye, kde po 17tich hodinách presunu od hranice konečne dávam aj ten spomínaný KEBAB :)

 

OK, na nasledujúcich pár týždňov nasleduje pohodlnejšia časť výletu s cielom vytiahnúť padáky z obalov ako často to len pôjde. Výlet samozrejme ani z ďaleka nekončí, naopak po Turecku bude nasledovať dobrodružné bezdomovcovanie s padákmi smerom na Kanárske ostrovy a odtial pokus dostať sa cez oceán do Južnej ameriky, kde by som rád stávil aspoň časť studených zimných mesiacov.  Takže na záver tejto časti blogu už len dodám, že tento spôsob cestovania mi znova dal množstvo nových zážitkov, o ktoré by som kúpou letenky prišiel. Stopovanie je zároveň spôsob, ktorým si človek intenzívne uvedomí, aká dôležitá je ľudská ochota a kam ďaleko táto vlastnosť dokáže posunúť..

 

Pozdravujem z tureckého Oludenizu :)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?