reklama

Cesta do sveta Orientu (2011)

(Srbsko, Bulharsko, Turecko, Irán) Od mnohých  kamarátov som dostal otázku, prečo práve Irán. S touto  myšlienkou  som sa začal pohrávať pri jednom večernom sledovaní dokumentov  na TV  Spektrum. Práve obraz tejto krajiny zanechal vo mne stále silnejšiu  túžbu stráviť časť  leta práve tu. Nad týmto výletom samozrejme  viselo množstvo otáznikov a väčšina  známych ma od tohto  nápadu odhovárala. Stál som pred rozhodnutím, či poslúchnuť  neoverenú predstavu môjho okolia, takže dilemu som riešil  hlavne čítaním  cestopisov ľudí, čo v tejto krajine reálne  boli. Keďže som tu nachádzal  hlavne  príbehy o neuveriteľne priateľských  obyvateľoch, jedinečnosti perzskej kultúry aj  stavieb je jasné,  že od výletu do krajín Orientu a pestrofarebných minaretov ma už nič neodradí. Viac o tisíckach kilometroch strávenych vo  vlakoch a  autobusoch, cestovaní s pašerákmi, vypočúvani tajnou  službou, ako aj o jedinečnej iránskej pohostinnosti v pokračovani  tohto článku..

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

PrípravyPlánovaná trasa a termín odchodu sa v priebehu troch mesiacov diskusií rapídne mení a z pôvodných štyroch odhodlaných záujemcov som ostal len ja s kolegom Milankom. A keďže bez byrokracie sa nikam nepohneme, začíname vyplnením vízových formulárov stiahnutých zo stránky Iránskej ambasády vo Viedni. Tieto formuláre posielame aj s kópiami pasov poštou a po asi troch týždňoch telefonického dotazovania dostávame kladnú odpoveď s inštrukciami, kedy a kde sa dá prísť po víza. Prvý pokus o vyzdvihnutie iránskych víz končí neúspešne, keďže ambasáda neviem z akých príčin je zatvorená. Dohadujeme sa teda, že hneď po víkendovej akcii po ne zbehnem sám a dovtedy vybavíme aspoň ďalšie formality, ako booknutie lístkov a podobne. Z cestovných agentúr medzi tým dostávam kalkuláciu na víza do Azerbajdžanu a Ruska, ktoré vychádzali cca 300 euro dokopy na osobu, takže cestu späť zvolíme radšej letecky za 250 euro a nechávame si tak o týždeň viac času na samotný Irán. Konečný termín odchodu volíme na piatok 24. júna a k tomuto dátumu kupujem lístky na bus do Belehradu. Keďže vlak z Istanbulu do Teheránu ide len raz za týždeň, je potrebné aj tu lístky dopredu booknuť cez niektorú z tureckých cestoviek, pričom cena cez nich je približne 65 euro.

Víza

Cesta nám teda aktuálne vychádza tak, že v piatok večer vyrážame z Bratislavy a v utorok pred polnocou musíme byť na stanici Haydarpasa v Istanbule. Po potvrdení rezervácie teda posledným problémom ostávajú nedoriešené iránske víza, takže hneď po víkende začínam druhým pokusom. Vstávanie po firemnej akcii bolo dosť náročné, prvý vlak do Viedne samozrejme nestíham. Po vyzdvihnutí pasov v robote, zamierim teda na stanicu v Petržalke kde to stíham tiež len tak-tak. Z minulotýždňového pokusu našťastie viem aspoň smer k iránskej ambasáde, takže blúdenie po meste je podstatne menšie ako naposledy. Ambasáda je otvorená, tak vchádzam dnu. Interiér je celkom zaujímavo ladený. Za presklenými prepážkami sedí dvojica chlapíkov v oblekoch, nad ktorými visia veľké obrazy vodcov krajiny. Hneď vedľa mňa sedí milá iránsko-slovenská dvojica, takže dostávam pár zaujímavých info a vymieňame kontakty. Čo hodnotím ako dosť nefér je fakt, že minulý týždeň som sa do Viedne trepal zbytočne, keďže okrem jedného oznamu o zavretej ambasáde som tam nič iné nenašiel. Žiadne info na webe o tejto skutočnosti nemali a navyše cena za víza sa vyšplhala až na 90 euro za kus, pokiaľ som ich chcel na počkanie. Podľa asi mesiac starých info to bolo 55 do týždňa, alebo 75 v ten istý deň. Nemám príliš na výber, keďže za pár dní vyrážame, takže so zaťatými zubami beriem šek a utekám do miestnej banky ho vyplatiť. Takmer každej osoby, čo som sa pýtal, ma nasmerovala úplne iným smerom a asi po hodine blúdenia v okolí som nakoniec zistil, že hľadaná banka bola kúsok od miesta, kde som začínal a raz som aj okolo nej prešiel. V banke vyplácam šek a ženská za prepážkou odo mňa pýta priam úžernícky poplatok 3,70 eura za vklad na účet v tej istej banke. Naopak, celkom zaujímavé je, že tu nepýtajú žiadny doklad totožnosti pri vkladoch, čo by bol asi pri mojom odovzdanom pase dosť problém. Vraciam sa teda s potvrdenkou na ambasádu, kde ma už čakajú nalepené víza.

Prvý presun: Bratislava-Belehrad

Po týždni predcestovnej horúčky a minimálnej produktivity v robote sme sa konečne dočkali dňa odchodu, takže okolo šiestej večer dvíhame kotvy a zamierime z roboty priamo na autobusovú stanicu Mlynské Nivy, kde po jednej kofole utekáme rovno k pristavenému autobusu. Už letmý pohľad naznačil problémy s našou nadrozmernejšou batožinou, ale 10 euro do vrecka šoférom to rýchlo vyriešilo a naše batohy sa ocitajú v beznádejne preplnenom batožinovom priestore. Dvojica šoférov sa nás na striedačku pýta či ideme na nejaký "Exit". Nechápavo im stále odpovedám "veď však Belehrad nie?". Neskôr sa dozvedám, že tým mysleli nejaký srbský hudobný festival:) V plnom autobuse nachádzam miesto vedľa Terky z Brna, ktorá tiež cestuje do Belehradu. Milanko sadá na voľné miesto oproti. Cestou sa rozbieha celkom dobrá debata, takže pôvodnému plánu prespať v buse a zobudiť sa vyspatý v Belehrade, sám prestávam veriť. Po pokuse zaspať najprv neviem nájsť vhodnú polohu. Keď už som si ju ako tak našiel, rozsvietilo sa svetlo a vodič do mikrofónu ohlásil, že sa blížime k srbsko-maďarskej hranici. Na to vybehol chlapík spredu s plastovým pohárikom v ruke a zahájil skladačku na úplatok colníkom, vraj aby sme sa vyhli kontrole batožiny. Pasy nám najprv zobrali na maďarskej strane. Po vrátení nasledoval podobný postup na srbskej hranici, akurát s rozdielom, že srbský colník tieto pasy priamo v buse opečiatkoval a nenápadne hodil do vrecka, čoho si pravdepodobne nevšimol vodič, takže po krátkej pauze sa rozbehol preč bez našich pasov. Najprv nikto nechápal, čo sa deje. Po cca 500 metroch celý autobus začal skandovať, že kde máme pasy, takže sme sa museli vrátiť späť, kde nás privítal srbský colník ukážkovou spartakiádnou rozcvičkou, pričom v ruke držal našich asi 40 pasov. Pár km neskôr stojíme na pumpe, kde sa dávame do reči s Maťkou, ktorá cestuje do macedónskeho Skopije.
Belehrad-Niš-Sofia

Autobus prichádza do Belehradu so štvorhodinovým predstihom o tretej ráno, takže pôvodný plán pozrieť mesto padá a po rozlúčke s babami pokračujeme ďalej v ceste s Maťkou. Presúvame sa do krčmy, kde je potrebné pred objednaním najprv zobudiť čašníka. Odtiaľ sa presúvame na nástupište, kde miestnym busom okolo piatej ráno pokračujeme do mesta Niš na juhu Srbska. Bus je do jedného miesta zaplnený už od tejto skorej rannej hodiny, takže časť cesty sedím v uličke na spacáku. Po vystúpení asi o ôsmej ráno sa lúčime s Maťkou a špekulujeme čo ďalej. Rukami-nohami zisťujeme na informáciách, že najbližší bus do Sofie ide až o 16:00. hodine, takže skúšame vlak. Tu sme zasa konfrontovaný špekulantmi, kde úplne rozbitý taxík nám ponúka cenu 500 dinárov. Tohto posielame preč a druhého zastaveného sme zjednali na 200 (cca 2 euro). V meste sú nejaké trhy, a tak cestujeme ani nie rýchlosťou chôdze. Na stanici sa s nami dáva do reči výpravca s veselou kočkou od pokladne a takto spolu "keciame" v úschovni batožiny vyše hodinu až do príchodu vlaku. Vlak je zase preplnený, takže sa skladáme so všetkými vecami v uličke. Už pomer 160 km za 5 hodín naznačoval, že to nebude žiadny rýchlik. V priebehu cesty sa našťastie nejaké to miesto uvoľňuje, rýchlo presúvame veci a pripája sa k nám aj baba cestujúca sama z Argentíny. Niekde pri bulharských hraniciach prisadá ku nám jeden postarší Bulhar a dve počernejšie Bulharky. Všetci pašujúci prevažne lacné cigarety zo Srbska. Aj vďaka ním zažívame na hranici pravé nefalšované prehľadávanie batožiny. Každý, kto mal pri sebe viac ako dve škatuľky cigariet sa musel s nimi rozlúčiť vyhodením z okna idúceho vlaku. Čas tu uteká naozaj veľmi pomaly, ale nakoniec predsa dorážame do Sofie.
Sofia a presun do Istanbulu
Hneď od príchodu nás obklopuje kopec všelijakých ponúk na zvezenie, ubytovanie a neviem čo všetko ešte. Nakoniec sa dávame ukecať milej pani na ubytko za 10 euro aj s odvozom zo stanice. Kupujeme ešte lístok na zajtrajší vlak do Istanbulu a sadáme do auta našej hostiteľky. Teda musím uznať, že za tú cenu sa to naozaj oplatilo. Tu dávame večeru a po jednom pive už nie je problém zaspať na počkanie. Po raňajkách namierime smer centrum zdokumentovať trochu okolie a dať obed. Cestou v MHD nám dáva inštrukcie mladá a naozaj veľmi sympatická Bulharka. Obed dávame v miestnej pizzérke, ktorá je na naše pomery naozaj lacná, ale za to fakt na dobrej úrovni. Na Bulharsku je zaujímavé, že často nebýva problém porozumieť ich reči, ale niektoré výrazy majú úplne opačný význam, preto si treba davať pozor napríklad pri spojení "úžasná pizza", slovo "užasno" tu vraj znamená úplný otras. Takisto gestá ako ano-nie sa v Bulharsku prikyvujú opačne ako u nás, takže to môže dosť popliesť ako nás včera, keď sme kupovali lístok do Istanbulu.
Večer sa vraciame na vlakovú stanicu, kde si vďaka 85-minútovému meškaniu presedíme nejakú tú chvíľku. Kúsok pred odchodom prichádza za nami chlapík od železníc s tým, že nás zavedie k vlaku. Samozrejme, len čo sme vyšli na nástupište už od nás pýtal eurá. Pred vlakom postáva skupinka prevažne batôžkárov z celého sveta. Dávame sa do reči s dvojicou z Kanady a onedlho sedíme vo vlaku a po jednom pive únava nenecháva na seba dlho čakať. V noci je ešte potrebné kúpiť na hraniciach s Tureckom víza za 20 euro a vďaka meškaniu vlaku sa v Istanbule budím celkom vyspatý.

Istanbul
Istanbul prekvapil, či už príjemnosťou miestnych ľudí, ako aj celkovo zaujímavou atmosférou. Hneď od vystúpenia z vlaku budíme dosť značnú pozornosť objemom našej batožiny, takže na každom kroku si nás niekto fotí. Dokonca prišla za nami aj celá iránska rodinka s prosbou o skupinové foto. V búdke s turistickými informáciami dostávame zadarmo mapu s turistickým sprievodcom, kde nám označujú smer k údajne lacným hostelom. Električkou cestujeme na toto miesto a dávame pauzu v parku, kde náhodou stretávame aj kanadskú dvojicu z vlaku. Po chvíľke kecania vymieňame kontakty a pokračujeme smerom k potenciálnemu ubytovaniu. Dostávame sa na ulicu plnú malých hotelov a hostelov, kde na každom kroku za nami vybehne nejaký chlapík s tým aby sme išli pozrieť práve ich izby. Ceny (20-60 eur) však prevyšujú hranicu, ktorú sme tu ochotní utratiť za nocľah, takže kráčame ďalej úzkymi uličkami mesta. Stretávame tu aj dedka, ktorý nám ponúka ubytko zadarmo v nejakej rozostavanej budove, ale stačilo otvoriť vchodové dvere rovno dávame otočku o 180 stupňov ochotní prespať hoci aj na lavičke.
Hlad nás nasmerováva do neďalekej reštaurácie. Tu zisťujeme, že miesto kde máme vyzdvihnúť lístky na zajtrajší vlak do Teheránu je len kúsok odtiaľto. Personál je natoľko ochotný, že nám dokonca telefónom dohadujú, aby nás tam čakali. Jedlo tu majú naozaj vynikajúce a obsluha je fakt na úrovni, takže o poznanie bohatší smerujeme teda po lístky do miestnej cestovky. Váhu batohov cítiť stále viac a viac, takže hľadáme miesto kam sa zložiť. Trajektom sa dostávame na ázijskú stranu Istanbulu k stanici Haydarpasa. Tu zostávame asi hodinu a nikto nám nedokaže dat tip na lacné ubytovanie. Dvíhame teda znova batohy a tu už moje nohy dávajú pocítiť únavu, takže úmerne rýchlo k tomuto faktu sa nechávame ukecať na ubytko v malom hotelíku za 100 lír. Na recepcii je veselý chlapík, ktorý sa z nejakého dôvodu smeje na nás nonstop. Po ubytovaní vyrážame ochutnať miestne špeciality. Kúsok od hotela nachádzame výbornú reštauráciu, kde samozrejme nevynechávame pravý turecký kebab, ktorý je teda dosť odlišný od toho fast-foodového, čo ponúkajú Turci u nás. Po dobrom jedle už so spánkom nie je problém, takže bez sprchy sa hádžem rovno do postele a zobúdzame sa po dlhom a tvrdom spánku na raňajky.
Okolo obeda opúšťame hotel a mierime do neďalekého parku, kde trávime čas až do večera. Značnú pozornosť skupinky detí pútame rozložením variča na prípravu obedu. Škoda však, že na ich zvedavé otázky nedokážeme odpovedať. Inak ľudia sú tu maximálne priateľský a neustále usmiati. Často prichádzajú za nami dokonca aj chlapi ponúknuť niečím, pripadne len tak prehodiť pár slov. Toto môže silno pôsobiť dojmom opačnej orientácie o to viac, že bežným javom je tu tiež držanie dvoch chlapov za ruky. Ale vraj je to pre nich normálny prejav kamarátstva.
TransAsia Expresom z Istanbulu do Teheránu

Pred zotmením naše kroky smerujú na stanicu Haydarpasa, odkiaľ má odchod vlak TransAsia Expres s odchodom každý utorok 23:55. Po pár hodinách sedenia na stanici naskakujeme do vagóna, kde sme hneď vyhnaní sprievodcom kvôli batožine. Vzniká trochu chaos, keďže z miestnych železničiarov nevie anglicky asi ani jeden. Každý po nás kričí "bagaza bagaza" a ukazuje úplne iným smerom. Rukami nohami sa dozvedáme, že potrebujeme zaregistrovať batožinu a odovzdať ju do batožinového vagóna na konci vlaku. Druhy pokus o nájdenie kupé končí úspešné a zisťujeme, že s nami cestuje naozaj veselá dvojica z Austrálie. Po rozložení postelí teda nasmerujeme do reštauračného vozňa, kde po dobre rozbehnutej debate sa čím ďalej, tým viac plní stôl prázdnymi plechovkami od pív. Ponúkané pivo je približne raz také silne ako naše, takže promile stúpajú naozaj rýchlo až si neuvedomujeme, že na hodinkách sú 4 hodiny ráno, takže za hlučného spievania našich opileckých vypalovákov opúšťame jedálny vozeň a poctivo koledujeme celým vlakom až do našej "izby". Vstavania po takejto akcii sú naozaj ťažké. Podstatne horšie však vstáva kolega Milanko, ktorý sa budí s poriadnou opicou a bez peňaženky, v ktorej bolo cca 700 dolárov.
Zvyšok dňa trávime prevažne v jedálnom vozni. Atmosféra vo vlaku ma svojské čaro. Ľudia ochotne kecajú na rôzne témy a my sa vypytujeme hlavne žien na život v ich krajine. Mňa osobne dosť zaujalo rozprávanie o tom, že keď si v Iráne žena nájde potenciálneho partnera, tak celé to ďalšie randenie prebieha výlučné vo forme telefonovania, písania, alebo kamarátskej prechádzky po parku bez akýchkoľvek intímností vrátane bozkávania a podobne. Často vraj naplno odhalia pravú povahu partnera až po svadbe. Pred nami ostávajú ešte 2 dni strávené vo vlaku. Akokoľvek sa však môže zdať toto cestovanie úmorné, musím uznať, že je to skvelý relax . Vlaky sú naozaj komfortné a vždy tu človek nájde niekoho na prehodenie pár slov. Ľudia sa tu navzájom ponúkajú svojimi zásobami a dokonca v reštauračnom vozni sú ochotní zadarmo uvariť vlastné jedlo, takže s radosťou tu nosíme svoje konzervy pre odľahčenie batohov. Z vďaky sa snažím ponúknuť spolucestujúcich slovenskými klobáskami, lebo okrem instantných polievok dokopy nič zaujímavé nemám. Tato snaha však končí menším trapasom, keďže väčšine ľuďom okolo mňa tento typ mäsa ich islamská viera zakazuje. Našťastie Iránci sú veľmi tolerantní a inteligentní, takže so smiechom mi vysvetľujú podstatu tohto pravidla.
Podvečer dorážame do stanice Tatvan, kde presadáme na trajekt, ktorý preváža celé osadenstvo vlaku aj s batožinovým vozňom cez jazero. Počas 5-hodinovej plavby väčšina spolucestujúcich na streche lode tancuje a spieva, čo vytvára naozaj neuveriteľnú atmosféru a za hlučného potlesku sme vtiahnutí do tancovačky aj my. Po pristáti pokračuje kontrola pasov a naskakujeme do iránskeho vlaku, ktorý je už podstatne menej komfortný, ale dá sa to zvládnuť. Tu už celá ženská časť povinne nahadzuje šatky na hlavu. Pri večeri sme upozornení, aby sme stále mali závesy zatiahnuté, keďže sa presúvame cez územie Kurdistanu, kde si miestne deti radi krátia čas hádzaním kameňov do vlaku. V noci vyskakujeme z vlaku pre výstupnú kontrolu pasov na tureckej strane a zhromažďujeme sa v nejakej miestnosti. Na iránskej strane kontrolujú pasy priamo vo vlaku. Okolo obeda ma budí Milanko, že stojíme v Tabrize a baby, čo s nami kecali včera celý večer sa chcú rozlúčiť. Vymieňame teda kontakty a dostávame zároveň pozvanie k ním domov, keď pôjdeme okolo. Po krátkom spánku mierim smer reštauračný vozeň, kde znova dostávam kurča s ryžou. Vedľa mňa sedia mladé iránske baby, ktoré mi dávajú lekciu iránskych výrazov a zároveň dostávam upozornenia na miestne zvyky. Z tých najzaujímavejších by som spomenul pre väčšinu turistov obľúbený palec hore, ktorý som veselo aj ja každému ukazoval pri slove „Oukey“:) U nich to vraj znamená to isté, ako u nás zdvihnutý prostredník. Veľa Iráncov však vie, že turisti to používajú v dobrom úmysle, takže vedu z toho nerobia, čo môžem potvrdiť, keďže párkrát som to nechtiac ukázal aj policajtom. V noci okolo druhej ráno prichádzame konečne do Teheránu.

Teherán
Za tie 3 dni sme sa stihli zoznámiť takmer so všetkými spolucestujúcimi, takže zo stanice odchádzame s peknou zbierkou kontaktov. Naši iránski kamaráti z vlaku nás volajú do taxíka, že nás zavedú k hotelu. Cestovanie autom je tu zážitok sám o sebe, keďže podľa informácii tu na veľa miestach neexistujú rýchlostné limity a jazda často pripomína skôr preteky rally. Na môj vkus je tu v doprave dosť chaos. Pomedzi autá kľučkujú motorky, často obsadene aj štyrmi ľuďmi bez prilieb. Chodci chodia cez prechody bez rozdielu či je červená, alebo zelená. Zastavujeme pri hoteli a ideme sa popýtať na cenu. Tu sme sa trochu nepochopili, takže ponúknutá cena sa nám zdala až príliš vysoká. Registračné formuláre preto končia v smetnom koši a my s batohmi pred hotelom. Prešlo asi 15 minút a šmykom pri nás brzdí náš kamarát Saeed. Ten nás berie do lacnejšieho hotela, kde sa dohadujeme, že zajtra o ôsmej večer po nás príde a poukazuje nám mesto. Ráno sa budím skôr, aby som stihol banku, ktorá je otvorená iba do jednej. Ako cudzinca ma tu hneď prednostne vybavujú bez čakania, takže utekám rýchlo na hotel ešte kúsok pospať.
Poobede vyrážame "pokukať" trochu okolie. Všade stretávame množstvo ľudí, čo sa na nás usmievajú, kývajú pripadne nám prichádzajú podať ruku so slovami "Welcome to Iran". Čo mi pripadalo dosť zaujímavé, že každý druhý obchod bolo kníhkupectvo, alebo software shop. V niekoľkých z nich nachádzame aj náš slovenský antivirák, ktorý tu patrí vraj medzi najpopulárnejšie :) Čas ubieha neuveriteľne rýchlo a musíme sa vrátiť na hotel, kde sa stretávame s našim kamarátom Saeedom a jeho sestrou Vidou. S nimi pokračujeme do nejakého veľkého parku s perfektným výhľadom na mesto, ktoré má približne trikrát toľko obyvateľov, ako celé Slovensko. Sadáme na terasu reštaurácie kde skúšame iránsku pizzu a samozrejme nevynechávame ani vodnú fajku. Cestou na hotel nás zastavuje mnohočlenná hliadka , medzi ktorými sa nachádzajú aj odhadom 15-ročné deti v maskáčoch. Údajne sú to vraj dobrovoľníci sympatizujúci s vládou a zadarmo pomáhajú normálnym hliadkam. Pred hotelom sa lúčime s našimi kamarátmi a dostávame inštrukcie, ako sa zajtra dostať do Esfahánu.
Posledný deň v Teheráne začína dosť chaoticky a nie príliš optimisticky. Budím sa asi okolo deviatej a Milanka nikde. Na izbu prichádza až okolo 12-tej vo veľmi nervóznej nálade. Pri pokuse o zamenenie peňazí ho taxikár odviezol asi pol hodinu od nášho hotela, kde mala byť výhodnejšia zmenáreň. Tu namiesto čakania mu zdrhol aj s vecami. Našťastie sa mu podarilo zorientovať a taxikár dokonca stal aj na pôvodnom mieste, takže po menšej bitke mal Milanko svoje veci naspäť. Utekám teda rýchlo kúpiť ešte nejaké občerstvenie a bežíme pred hotel, kde nás čaká už našimi kamarátmi dohodnutý taxík, ktorý nás odvezie na stanicu a nasmeruje k autobusu. Pred každým autobusom tu stoji chlapík hlasno oznamujúci smer trasy. Naskakujeme do oranžového Volva, kde nám pred cestou porozdávajú občerstvenie. Autobusy sú tu komfortne a plne klimatizovane, takže s pohodlím nie je problém.
Esfahán
Podvečer dorážame do Esfahanu, jedného z najkrajších miest na svete, kde na stanici stretávame nejakú bandu mladých špekulantov. Akokoľvek sa im snažíme naznačiť, že o ich spoločnosť záujem nemáme, stále idú za nami a skúšajú pútať pozornosť. Toto stretnutie vrcholí v momente, keď telefonujem našej kamarátke Sahar, ktorú sme spoznali vo vlaku a túto partiu čím ďalej tým viac zaujíma obsah našich batohov. Tu nám už nervozita poriadne stúpa a mladíci s posmechom odchádzajú preč. Kúsok ďalej stretávame partiu študentov, ktorí nás pozývajú na miestne nealko pivo. Netrvá dlho a prichádza po nás Sahar aj s rodičmi. Tentokrát po skúsenostiach s cenami v Teheráne nechceme riskovať a namiesto hotela smerujeme do parku s názvom „Ghadir“ s množstvom stanov pripomínajúceho kemp. Tu zasa veľmi nechápu čo chceme, takže zbytočne platíme cca 2 eura za požičanie stanu ktorý nám absolútne netreba, keďže cely čas nosím svoj na chrbte. Inak podobné parky aj so službami ako WC, bufet, sprchy a podobne sú vo väčšine iránskych miest a je to super možnosť pre turistov, ktorí majú hlbšie do vrecka, pripadne dobrodruhom, ktorých láka viac spanie pod širákom, ako pohodlie hotela.
Prvá noc pripomína skôr saunovanie, takže niekoľkokrát za noc sa budím totálne prepotený. Okolo obeda nechávame batohy u obsluhy parku a naskakujeme do autobusu mestskej dopravy. Po pár zastávkach vystupujeme neďaleko centra a ocitáme sa v nejakom parku plnom piknikujúcich ľudí. Stupňujúci sa hlad nás núti pohľadať niečo pod zub, takže smerujeme na neďalekú ulicu s fastfoodmi. Podobne ako v Teheráne, aj tu stretavame množstvo usmiatych ľudí. Občas niekto zakýva, pripadne príde pozdraviť, alebo precvičiť angličtinu. S plným žalúdkom a dobrým pocitom sa vraciame do parku, kde stretávame chlapíka trénujúceho box búchaním o zem. Sadáme vedľa a hneď sa púšťame do reči. Zisťujeme, že študuje jadrovú fyziku a ochotne sa ponúka, že nás nasmeruje na kultúrne pamiatky.
Po prehliadke mostu Si-o-se pol sa úplnou náhodou ocitáme v budove univerzity na počítačovom školení fanúšikov OpenSource a Linuxu. Miestnosť je do posledného miesta zaplnená informatikmi a informatičkami a bolo naozaj zážitok vidieť záujem mladých o vzdelávanie aj v tejto oblasti. Okamžite po skončení nás spovedajú miestny Linux guruovia a spoznávame tu naozaj zaujímavého chlapíka menom Majid, ktorý sa ponúka, že nám urobí sprievodcu po meste. Po prehliadke ImamSquare nás pozýva na večeru do tradičnej iránskej reštaurácie, ktorá je niekde na opačnom konci mesta, takže okrem fakt skvelého jedla máme prehliadku nočným Esfahanom. Kebab čo tu ponúkajú, fakt odporúčam. Je to zážitok nielen pre žalúdok, ale aj pre oči. Po večeri sa vraciame späť do parku Ghadir, kde už tentokrát bez platenia staviame vlastný stan. Tu debatujeme asi do štvrtej ráno a popri tom hráme „hackysack“ s obsluhou kempu. Vzhľadom na pokročilú rannú hodinu dopredu vzdávame cestu do Shirazu naplánovanú na ráno a ďalší deň prebieha viacmenej formou vylyhovania v parku. Poobede prichádza náš nový kamarát Majid s nápadom, že do Shirazu by s nami išiel aj on svojim autom. Nadšene teda súhlasíme. Jedine čo ma príliš nepotešilo, bola doba odchodu naplánovaná na tretiu hodinu ráno kvôli hustej premávke cez deň.
Presun z Esfahanu do Shirazu
Po krátkom spánku balíme do auta všetky veci a lúčime sa s obsluhou parku. Tu bolo vidieť neuveriteľne priateľskú povahu Iráncov, keďže asi všetci čo boli v tom momente okolo nás, nám prišli podať ruku a povedať, že im budeme chýbať. V aute sa snažím aspoň ako tak niečo pospať, ale akosi to nejde. Ráno stojíme v nejakej dedinke na raňajky, kde dávame tradičný iránsky chlieb s jogurtom. Obsluha tohto mini bistra je vtipne vyzerajúci chlapík, ktorý vyzerá, že v tomto bistre aj žije. Po našej objednávke zisťuje, že ma málo chleba, takže ako o život naskakuje na odparkovanú motorku a po dvoch minútach nám hádže na stôl čerstvý chlieb. Prehliadku kultúrnych pamiatok začíname na mieste s názvom Pasargadae, kde sa nachádza hrobka kráľa Cyrusa a pokračujeme populárnym a veľmi zaujímavým Persepolisom.
V Shiraze sa ocitáme niekedy poobede. V miestnom parku rozkladáme nafukovačky a snažíme sa oklamať únavu krátkym spánkom. Po krátkej prehliadke „Tomb of Hafez“ a iných pamiatok nám Majid oznamuje, že vybavil ubytko v Genaveh, iba pár metrov od Perzského zálivu. Príliš sa teda nezdržujeme a po natankovaní plnej nádrže za asi 10 dolárov pokračujeme do jedného z údajne najhorúcejších miest v Iráne. Už tu v Shiraze teplomer ukazoval 47 stupňov, takže nadšenie z mora striedajú zároveň zmiešané pocity.
Ganaveh
Hneď po príchode púšťame starú klímu na plný výkon a všetci traja zaspávame prakticky okamžite. Po tvrdom spánku a osviežujúcej sprche mierime do neďalekej vývarovne na raňajky. Jedla sú tu celkom lacné a hlavne obrovské porcie s kopou čerstvej zeleniny a chutného mäsa. Po dobrých raňajkách konečne hádžeme svoje zadky do horúcich vôd Perzského zálivu. Teplota mora tu v plytčinách odhadom presahuje hranicu 30 stupňov, takže sa cítime skôr ako v termálnych kúpeľoch. Večer pokračujeme návštevou bazáru, čo je niečo ako u nás trhovisko. Väčšina tovaru na tomto trhovisku je tu fakt lacná, ale pochádza z Číny, takže nič zaujímavé som tu nenašiel. Po nákupoch sa ocitáme v malej reštaurácii, kde nám Majid odporúča dať si hot-dog. Hlad mi však nahovára skúsiť niečo väčšie. Veľkým prekvapením je pre mňa to, čo sa tu nazýva hot-dog. U nás dobre známy párok v malom rožku je tu asi pol metrová bageta plnená mäsom, zeleninou, syrom atď., takže tu by sa z takej porcie kľudne najedli aj dvaja.
Ďalší deň prebieha podobne. Čas však ubieha naozaj rýchlo a dovolenka sa nám pomaly, ale isto posúva do poslednej tretiny, takže musíme otočiť smer trasy a ísť pomaly späť. Zasa kvôli hustej premávke a absentujúcej klimatizácii v aute nášho kamaráta Majida štartujeme o tretej ráno smer Esfahan.
Cesta z Genaveh do Esfahanu a druhá stratená peňaženka
Cestou dávame iba pár malých prestávok a po asi 12-tich hodinách sa ocitáme znova v našom obľúbenom parku Ghadir. Tu Milanko zisťuje, že znova stratil peňaženku, tentokrát s komplet celou hotovosťou (cca 500 dolárov) a dokladmi, takže celý ďalší deň je strávený hlavne pokusmi o hľadanie, ktoré našťastie končia úspešné. Stratenú kapsičku s peňaženkou sa podarilo nájsť na záchodoch v mestečku Sahreza asi 50 km od Esfahanu. Tu sa však stihla zo záchodov dostať do rúk miestnej polície a od nej zasa k tajnej službe, takže odovzdaniu do rúk majiteľa predchádzal podrobný výsluch a rôzne otázky "na telo". Tajnú službu okrem množstva starých SIM-kariet zaujalo tiež lano na vešanie prádla, ktoré mal v tejto kapsičke, preto padá napríklad aj otázka, koho má v pláne zabiť. Podarilo sa však presvedčiť, že prichádzame v dobrom úmysle a tak kapsička končí naspäť u Milanka a s bozkom na čelo ho posielajú preč.
V podstatne lepšej nálade sa teda znova stretávame v našom táborisku v Esfahane, kde plánujeme večerný presun do Tabrizu za našimi kamarátkami z vlaku. Pred cestou sa ešte provizórne sprchujeme na záchodoch a letíme na stanicu, kde sa lúčime s našim kamarátom a zároveň výborným sprievodcom Majidom. Cesta busom trvá asi 15 hodín. Je tu naozaj náročné zaspať, keďže sedadla sú do posledného miesta vypredané a spolucestujúci očividne veľmi obľubujú klimatizáciu čiže v krátkych tričkách mrzneme celú noc pri teplote 15-17 stupňov. Nakoniec sa aspoň ako tak podarilo zdriemnuť a po pár hodinách spánku sa budíme v Tabrize.
Tabriz
Podľa mapy zisťujeme, že vlastne ani nie sme tak priamo v Tabrize, ale na nejakom druhom terminale 20 km od centra Tabrizu, takže po krátkom oddychu na stanici obsadzujeme staničnú čajovňu. Tu sa po chvíľke akoby zázrakom objavuje naša kamarátka Sona. V tomto momente obidvaja myslíme, že sa nám sníva. Vysvetľuje nám, že Majid si nechal uložené číslo, keď sme jej od neho volali a dal jej info, že kedy prídeme do Tabrizu.
Zo stanice sa presúvame taxíkom nájsť miesto na prespanie. Po krátkom hľadaní nachádzame niečo, čo sa podoba skôr na asociálnu ubytovňu, ale cena cca 15 dolárov za dva dni vrátane sprchy nás presviedča, aby sme batohy zložili práve tu. S našou kamarátkou Sonou a jej sesternicou Ahou pokračujeme prehliadkou miestnych reštaurácii, cukrárni a historických pamiatok. Tabriz je v celku zaujímavé mesto, hlavne pre nás s prijateľnou klímou.
Večer dostávam pozvanie k našim kamarátkam domov na večeru. Milankovi sa nejako nechce odlepiť od postele, takže idem teda sám. Na večeri sa stretávajú asi 3 rodiny a hneď od príchodu ma čaká naozaj srdečné privítanie. Na túto rodinku som sa z celého výletu tešil asi najviac, keďže z vlaku boli jednoznačne najveselší.
Ďalšie dni trávime prevažne nákupmi suvenírov a intenzívnymi návštevami internetovej kaviarne. Pri nákupoch treba byť opatrný, keďže miestny obchodníci pri turistoch radi nadhodia cenu, ale väčšinou sa ich dá celkom ľahko stiahnuť s výslednou sumou dole. Večer sme našimi kamarátkami pozvaní aj s celou ich rodinou do lunaparku, takže po dlhých rokoch si trochu pripomínam detské časy. Posledný deň v Tabrize, čo je vlastne aj finish nášho výletu, od rána triedime obsah batohov a rozdávame domácim nespotrebovane jedlo a veci v snahe zmestiť sa do limitu 30 kg. To sa nám nakoniec natesno aj podarilo, takže spokojne opúšťame to, čo tu nazývajú hotel :)
Bus do Teheránu nám ide až večer, takže predtým ešte ideme s našimi kamarátkami do kina, aby sme trochu urýchlili čakanie. Premietanému filmu síce nerozumieme ani slovo, ale aspoň mame kultúrny zážitok z interiéru kina, pri ktorom mame pocit, akoby sme sa ocitli o nejaké to desaťročie pozadu, ale aj z bohatého zastúpenia rôznych druhov hmyzu behajúcich po podlahe. Na autobusovej stanici nás čaká zasa trochu menší chaos, keďže každý nás posiela úplne k inému autobusu, ale našťastie sa nám podarilo nájsť ten správny, takže nasadáme do modrej VIP Scanie a pokúšame sa aspoň trochu pospať pred náročným presunom domov.
Presun na teheránske letisko a návrat domov

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Okolo pol šiestej ráno vyskakujeme na zastávke v Teheráne s označením West terminal. Po vyložení batohov nás opäť zaplavuje ponuka na zvezenie Už značne obmedzený budget a hlavne kopec voľného času nás presviedča ísť radšej MHD-čkou a ušetriť tak cca 30 dolárov. Približne podľa návestí smerujeme do centra a po pár stovkách metroch prichádzame na nejakú stanicu mestských autobusov. Tu dostávame od šoférov na papieriku smer „Robat Karim“ čo je časť mesta, kde sa najbližšie dostaneme k letisku mestskou dopravou .

Cez mesto ideme asi tak 40 km a šofér nám zastavuje na kruhovom objazde, kde sa prišiel s nami osobne rozlúčiť a dokonca ani nechcel peniaze za lístok. Od tohto miesta je vraj na letisko ešte 30 km a taxikári zase špekulujú, len ako na nás zarobiť, takže po krátkej prestávke to vzdávame a ideme naproti letisku pešo s vystrčeným palcom :) Po chvíľke pri nás brzdi chlapík ochotný odviezť nás aj zadarmo. Z vďaky mu teda hádžeme pred letiskom aspoň 40 tisíc rialov (cca 4 doláre) a presúvame sa do letiskovej haly pokúsiť sa nájsť miesto, kde si aspoň kúsok zdriemneme. Karimatky hádžeme na prvý väčší priestor a čím ďalej, tým viac sa nám v okolí začínajú množiť chlapíci v oblekoch s vysielačkami. Zároveň prichádza nejaká kočka s tým, že tu sa späť nedá, ale odporúča nám skúsiť miestnosť "prayer room" čo je vlastne mešita na letisku. V nej nachádzame presne takú partiu "povaľačov", čo sme hľadali, takže hádžeme karimatky na zem skúšame aspoň trochu dospať. Táto miestnosť je na relax fakt výborná. Okrem klimatizácie sa tu nachádzajú aj automatické osviežovače vzduchu, takže naše spotené trička tu aspoň nikomu nevadia. O druhej ráno sa presúvame k checkinu, kde náhodou stretávame aj dvojicu Čechov, vďaka ktorým sa nám podarilo prvý krát po troch týždňoch speakovania dohovoriť vlastnou rečou :) Po štvorhodinovom prestupe v Ankare sa na obed ocitáme doma. Tu ešte musím poznamenať, že to bol vôbec môj prvý let lietadlom, čo bol pre mňa sám o sebe zážitok.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spomienky na tento výlet sú naozaj výborné a aj s odstupom roku uznávam, že Irán bola jednoznačne tá najzaujímavejšia krajina akú som videl...

Marek Polešenský

Marek Polešenský

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Povolaním informatik, programátor, analytik počítačovych vírusov a vodič autobusov. Záľubami všetko možné od cestovania, paraglidingu, potapania.. :) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu